V jeden upršaný podvečer sa zopakoval tento scenár. Ja sompoprosila, moja polovička na mňa hodila svoje spýtavé hnedé oči, ja somschytila plátenú tašku plnú plastov a vyrútila som sa do nečasu.
Šlasom tak, ako som bola práve ustrojená. Staré nohavice, starétopánky poriadne nezašnurované, prostovlasá. Pred dažďom ma malochrániť starý krikľavoružový pršiplášť, ktorý ani nemohol vyjsť zmódy, pretože nikdy nebol in.
Cupitala som pomedzikvapky, aby som sa čo najrýchlejšie dostala k bedniam. Hádžem jedenkelímok za druhým, snažím sa čo najrýchlejšie dostať do sucha. V mojejzáslužnej činnosti ma prekvapil hrubý hlas za mojím chrbtom: " Zmiznistadzi, ty degeš jeden smradľavý!"
Otočím sa, nechápem. Za mnousa kymáca niečia hlava rodiny, riadne načatá a páchnuca tvrdým. Eštestále mi nedošla vážnosť situácie a pýtam sa: " Prosím? Veď ja tuseparujem plasty...." Chlap pritvrdí : " Zmizni stadzi, bo ce zabijem!"
Jepravda, že som snedej pleti a mohlo ho to zmiasť. Je pravda, že somnevyzerala vábne, a mohlo to vyvolať pochybnosti. Je pravda, že sastmievalo, pršalo, a postava šramotiaca pri odpadkoch ho mohla vyviesťz miery.
Ale je tiež pravdou, že mi nahnal strach. Srdce mi bilov krku. Postavou nie som žiadna amazonka, a pustiť sa doňho plastovýmifľašami mi neprišiel ako spásonosný nápad. A presvedčiť ho slovami?Skúsila som , ale zdalo sa, že niečia hlava rodiny nevidela mňa, aleniekoho, koho tam vidieť chcela.
Domov som sa poponáhľala.Plasty som vyhodila, ale rýchlosťou blesku, pohľadom kontrolujúcokolie. Chlap medzitým zmizol, ale môj strach nie. Až po čase som saprestala obzerať za chrbát.
Doteraz mi to znelo smiešne anuveriteľne, keď niektoré ženy nevyjdú ani s povestným košom bezmejkapu a primeraného oblečenia. Po tomto mám chuť prehodnotiťsvoj postoj a popracovať na svojom správnom outfite. Veď čo keď maniekto uvidí a spraví si svoj názor?
