Pavel Renčín: Jméno korábu (vyd. Euromedia Group, k. s. - Knižní klub, Praha 2007, 160 strán).
Milujem príbehy o mori. Dobré príbehy voňajúce soľou a diaľkami. Londonovho Morského vlka, O'Brianove Dobrodružstvá Aubreya a Maturina, alebo hoci aj Le Guinovej Zememorie. Obrázok lode na obálke knihy vo mne vyvoláva túžbu plaviť sa za dobrodružstvom, za exotickými kvetinami, pestrofarebným vtáctvom a nevídanými bytosťami, jednoducho za obzor... Plaviť sa, ani neviem kam...
Renčínov kapitán je na tom podobne a predsa trochu horšie. Nespomína si na vlastné meno, a čo horšie - ani na meno korábu, s ktorým je bytostne spätý. Vie, že jeho cesta má cieľ, no aj ten mu ostáva neznámy. Najviac kapitána trápi samota - v prvých kapitolách však našťastie nalodí posádku a veľmi skoro pochopí, že práve posádka je to najdôležitejšie, čo celú plavbu definuje.
Nebezpečný Grék Mykos s pohľadom temným ako vlastná minulosť a bodavým ako nože, ktoré vrhá s vražednou presnosťou, sa paradoxne venuje komediantskému remeslu. Žongluje s čajovým servisom (fakle mu loď prísne zakázala) alebo rozpráva vtipy - sám sa im však ako profesionálny bavič nesmeje a zvyšná časť posádky im väčšinou nerozumie. Problematická povaha robí z Mykosa najživšiu postavu knihy. Keď svoje srdce maskuje za anekdoty, hradbu skepsy či predstieraného nezáujmu, mnohí v ňom nájdeme kúsok seba, alebo niekoho známeho.
Ako žiarivý lúč svetla na pozadí búrkovej oblohy kontrastuje s Mykosom svalnatý rybár Udaten - čistá a prostá duša. Sníva o hrdinských skutkoch a čaká na zápas s obrovským žralokom, ktorý ho ako súkromná nemesis stíha cez všetky moria. Udatenov dialóg so žralokom v osemnástej kapitole formuluje pravdy o strachu a čakaní rovnako elegantne, ako rozhovor o skrotení, ktorý vedie Malý princ s líškou.
Bratia Hejty a Tytam sa každý svojím spôsobom vyrovnávajú s osudom. Hejty naoko bezstarostným spontánnym rýmovaním, jeho nenápadná protiváha Tytam zodpovednosťou a starostlivosťou - práve on zastane na lodi najviac nedocenenej práce.
Ženský element v posádke zastupuje Jana, pôvodným povolaním siréna. Nadšene objavuje svet ľudí a s nevinným záujmom kladie nepríjemné otázky. Kvôli jej pohľadu Mykos rozbíja čajový servis a mnohé ďalšie veci.
Starec More, ten jednoducho je.
A títo všetci hľadajú pitnú vodu, nádej, múku a korenie, seba, iných, banány, odpovede, odpustenie... Spoznávajú tajomné ostrovy, orientálne prístavy, kliatbu pirátskeho zlata a železo z hlavní lode menom Róza. Nechajú sa spoznať pastierikom koralov a kráľmi mora. Zápasia s bremenom zhmotených snov. Prechádzajú skúškami suchom i soľou v morskej veštiarni, či vodou v náručí samotnej matky búrok... Aby napokon spoznali to, čo čitateľ už tuší - meno korábu.
Rozprávanie plné symboliky a hravosti balansuje na hranici rozprávky, fantasy a magického realizmu. Jméno korábu mi zo všetkého najviac pripomína Exupéryho Malého princa. Alebo Čajku Jonathana Livigstona od Richarda Bacha. Spôsobom, akým pracuje s postavami a ich svetom - planéty Malého princa sú v tomto románe ostrovmi a prístavmi. Detaily ustupujú princípom, fyzikálne zákony skláňajú hlavy pred zákonmi srdca. Autor sa šikovne zahráva s obrazmi a odkazmi, slovami a metaforami. Neskĺzne do ideologickej priamočiarosti Čajky, ponúkne komplikovanejšiu cestu ako Malý princ, hoci záver knihy sa sile Exupéryho nevyrovná.
Staromilská atmosféra ilustrácií Jarmily Marešovej veľmi dobre ladí s textom. Obrázky sú občas hravé, inokedy temné, no vždy vkusné. Niekomu vadí, že vďaka ilustráciám si možno Jméno korábu pomýliť s detskou literatúrou - mne nie. Myslím, že citlivému dieťaťu táto kniha má čo dať, aj keby niektoré významové vrstvy pochopilo až o pár rokov, pri ďalšom čítaní. Presne tak to bolo so mnou a Malým princom. Možno, že tomuto typu kníh dokonca škodí, ak ich človek číta príliš dospelý.
Tak utekajte do lacných kníh, aby ste to ešte stihli - dospelosť prichádza odzadu, keď to človek najmenej čaká.
