Odhodlali sme sa. A urobili sme dobre. Pretože ráno nás v škôlke čakala iná učiteľka - naša. Už vyzdravela. Teta Zuzka.
Teta Zuzka sa narodila ako učiteľka materskej škôlky. Miluje deti a ony zas zbožňujú ju. Nikdy som ju nevidela mračiť sa, aj keď niekoho hrešila, robila to - tak, ako by som to niekedy chcela vedieť ja. Často nám doma fungovala ako motivácia - maminka, toto ukážem tete Zuzke, toto tete Zuzke poviem... Malí začali chodiť domov s jej slovníkom - keď urobili niečo zlé, hneď jeden druhému kázali - ej, ej hanba, kocúrova banda. Niečo yvparatili a hneď tu bolo - ej bisťu, beťár jeden! My sme tak doma nikdy nehovorili, rovnako ako stovky iných domácností u nás v meste - kým deti nezačali chodiť do škôlky. Slovník tety Zuzky máme odvtedy doma mnohí. Do domácností sa prenášajú aj jej výchovné metódy - darmo sme my rodičia opakovali deťom o umývaní rúk, či nejedení zo zeme - aplikovať to malí začali, až keď povedala teta Zuzka. „Maminka, nedávaj si prst do nosa, teta Zuzka povedala, že sa to nerobí!" Teta Zuzka skrátka vychovávala nielen v malej škôlkarskej triede.
Stretla som v živote veľa učiteliek. Aj v škôlkach. Videla som, ako sa k deťom správajú. Ako sa s nimi hrajú. Tetu Zuzku som však nikdy predtým nestretla. Ona je naozaj prírodný úkaz. Opatrujem doma jej rukou napísané vianočné veršovanky. Spomínam na to, ako celým telom hrávala s deťmi besiedky. Rozdávala sa im.
Dnes sú malí s tetou Zuzkou posledný raz. Začínajú sa prázdniny a ona odchádza do dôchodku. Ešte bude pracovať, ale už nie v našej škôlke. Je mi to ľúto. Malí ešte nevedia, čo znamená „koniec". Dnes jej posledný raz zamávajú, pozdravia sa a budú sa tešiť na zvyšok dňa. Len ona a my veľkí vieme. Preto budeme smutní, hoci by sme nechceli.
Bývame v malom meste. Tetu Zuzku ešte neraz stretneme na námestí, zmrzline alebo pri bicyklovaní. Ale už nikdy to nebude také.
No aj tak som rada. Malí mali šťastie. Prvá učiteľka, na ktorú budú spomínať, bola anjel. Nie každému sa to podarí :)
