Gauč plný škvŕn, na ktorý sa občas štítia posadiť aj pomerne terénni kamaráti. Po tom, čo obľúbená šálka skončila v črepoch, zvyšok „peknej" keramiky odložený na neurčito. Niekoľko dôležitých zmlúv „jemne" natrhnutých. Knihy pre istotu uskladnené tak, aby sa neponičili. Rohy stolov olepené nevzhľadnými, ale bezpečnými mäkkými hmotami. Zásuvky s príbormi aj skrinka s čistiacimi prostriedkami opatrená ťažko otvoriteľnou záklopkou. Poschovávané kľúče. Áno. Je to jasné. V byte žijú malé deti. A byt, rovnako ako zvyšok sveta, vyzerá podľa nich.
Kvôli deťom človek znesie viac, než by si kedykoľvek v „čase pred nimi" bol pomyslel.
Bývala som čistotná. Poriadkumilovná, dôkladná, usilovná, citlivá na detaily, často úzkostlivá, vlastniaca viacero obľúbených, až posvätne hýčkaných predmetov. Všetko je inak.
Dieťaťu odpustíte, keď zasmradí miestnosť prdíkom hodným starého námorníka. Aj to, že vás pri výbuchu smiechu oprská. Či pri smrkaní nosa ohodí zeleným soplíkom. A keď ma ogrcká choré dieťa, potlačím všetko okrem ľútosti nad jeho teplotou. Viem sa preniesť aj keď si krásne nové tričko nedopatrením okydá nevyprateľnou omáčkou, či mi náhodou vyleje čerstvo urobenú skvelú kávu. Nerobia to naschvál. Tak - predsa na nich nebudem húkať... Kvôli takým hlúpostiam :)
Len nedávno mi malá rozrazila peru - prirýchlo sa ku mne rozbehla a temperamentne ma objala. Bolesť som nejako prekonala a prešla zasyčaním, ale ona keď zbadala krv, rozplakala sa od ľútosti. Tak sa odvtedy radšej tvárim, že nebolí. Nevadí, že mi dieťa dupe po nohe, že mi malíček pricvaklo k zemi nohou stoličky, že pri lození po chrbte potiahlo za vlasy... ááááu, presne tak. Zuby stisnuté. Nebolí! A keby aj... nebolí!
Keď tak nad tým premýšľam - kto vlastne koho mení a vychováva...?
