Mala by som ich chytiť. Musím začať s nimi, nie pre nich... „Dobré ráno. Som tá a tá. A kto ste vy? A - čo by ste chceli niekedy v živote robiť?" Sú z obchodnej akadémie. Čakám niečo ako podnikateľ, majiteľ cestovky, vedúci hotela. „Ja chcem byť novinár." „Aj ja chcem robiť v médiách." „Ja by som chcela byť moderátorka." Oj, oj. Z desiatich odpovedí šesť podobných. Hodina prešla rýchlo. Striedanie tvárí v laviciach. A zas to isté. Ešte ten deň trikrát. Štyri triedy šestnásť - sedemnásťročných ľudí. Patrí im svet. A na otázku čo chcú robiť väčšina z nich spojila svoju budúcnosť s médiami. Prečo - musela som sa spýtať. "Je to také zaujímavé." "A ľahké." "A za veľa peňazí." Aha. Aj ja som novinárka. Zaujímavé predstavy majú mladí. Slovensko je malé. Trochu veľa budúcich mediálnych expertov na taký skromný trh... Ale dopína mi - tak pre týchto všetkých sa každú chvíľu otvárajú nové fakulty masmediálnej komunikácie. Zmaturujú. Prijmú ich na vysokú, doštudujú. A potom? To je tak ďaleko!
Držím palce, decká. Nebudete to mať úplne ľahké. A nepoviem im, len si spomeniem. Na vtip, ktorý mi hovorila kamarátka.
Ako sa pýta absolvent chemickotechnologickej fakulty: Čo s čím reaguje?
Ako sa pýta absolvent stavebnej: Koľko to unesie?
Ako sa pýta absolvent medicíny: Čím to vyliečim?
A ako sa pýta absolvent filozofickej fakulty: Dáte si k tomu aj hranolčeky?
