Auto je na hádku úplne najhoršie miesto na svete. Idete odniekiaľ niekam, štart a cieľ sú dané a dôjsť treba. Tí, čo nastúpia obvykle v rovnakom počte chcú aj niekam dôjsť. A tak sa nedá uniknúť, vystúpiť. Nejde len tak buchnúť dverami, zmeniť prostredie, rozdeliť sa a každý zvlášť vychladnúť. Nie je nič trápnejšie ako si nechať zastaviť, demonštratívne vyjsť von a potom sa nechať naložiť a viezť spolu ďalej. Mikropriestor auta vie hádku dokonale vybičovať a vyhrotiť.
Je to pár rokov, išli sme s milým na návštevu k priateľom. Bublalo to už chvíľu predtým, nemala som začínať. Ale začala som a už sa nedalo prestať. Ani jeden z nás nie je impulzívny, hlučný a hádavý typ. No asi to bolo vážne. A tak sa stupňovali decibely, zväčšovali gestá. Vnútri v aute sa odohrával výbuch emócií, o chvíľu sme strašne kričali (nikdy na seba nekričíme...) a dokonca sme plakali (nezvykneme sa rozľútostiť...), navzájom na seba hádzali argumenty a obvinenia, bolo to hnusné a zlé. Ako nikdy predtým a už nikdy potom. (Dúfam...)
Keď sme zaparkovali pod domom, kde priatelia bývali, teoreticky sme sa mali upokojiť, pozbierať a byť harmonickým párom. Nehrozilo. Sedeli sme tak asi desať minút. Hnev stihol trochu odplávať, ale príčiny konfliktu nezmizli. Vedela som, že nezvládnem hrať zaľúbenú a milú a najmä som absolútne nemala náladu byť s niekým cudzím. Dvihla som telefón. Áno, sme tu, našli sme to, ale je mi ľúto, nedá sa. Prídeme inokedy. Ešte sme chvíľu sedeli. A bolo nám jasné, že teraz ani jeden z nás nie je schopný povedať „prepáč", ani „moja vina", „nemal som", „máš pravdu". Vedela som, že takto sa domov vrátiť nechcem. Lebo si tam tak len prenesieme dusno, ktoré po hádke ostalo.
„Neviem, ako ty, ale ja idem do kina", povedala som, ani neviem, ako mi to napadlo. „A na čo?" „To je jedno. Len nech je to hlučné a rýchle. Nič iné teraz nezvládnem." „Ok. Vlastne aj ja chcem ísť do kina."
O chvíľu sme sedeli potme v sedačkách, pred očami sa nám mihali nejaké bojové obrazy a hučalo to ako hrom. Netuším, čo dávali. Ani vtedy som netušila. No skončilo sa to a my sme sa zatiaľ stihli z rozhorúčených papinových hrncov premeniť na sotva teplé hrnčeky. Už ani jemná para nestúpala. Po tej hrôze jediné, čo som cítila, bola veľká únava. Tak sme sa vrátili domov.
Konflikt sme nejako časom určite zahladili Veď už ani neviem, o čo vtedy išlo. Nechuť k hádkam a kriku nám obom pretrvala. Aj inak sa dajú riešiť spory. A to nám vyhovuje. No jedno som si zapamätala: ani to „inak" nezačínať v aute...
