Tento zážitok má niekoľko týždňov. Záber sa objavil v jednej zo správ o zemetrasení na Novom Zélande. Odvtedy sa mi už niekoľkokrát vrátil. Viackrát som sa snažila predstaviť si, čo nasledovalo po ňom. Plač - možno za mamou, možno za priateľkou. A strašná neistota - čo ak zapadnuté a zranené rátajú každú minútu a stále veria, že na nich nezabudli? A tí, čo prežili nezabudli, ale už nikdy to živým v troskách nepovedia. Nedostanú sa k nim. Čo by bolo, keby - sa im bude vracať roky. Asi rovnako, ako strašný pocit, že nevedeli pomôcť.
Teraz, po tragédii v Japonsku, si predstavujem podobné tváre. Iste sú aj tam. Bezmocné, smutné, zúfalé. Neviem si predstaviť väčšiu beznádej.
Občas rúhačsky hovorím, že človek sa má tak, ako chce. Že sám riadi svoj osud. A má svoje cesty vo vlastných rukách. No... Bodaj by som sa nikdy nemusela na vlastnej koži presvedčiť, ako veľmi sa mýlim...
