Keď si písala poznámky, nevychádzala som z údivu. Tým, na čo mne stačilo po strany, ona pokryla strany štyri. Písmo rôzne veľké, kolísavé, riadky jej plávali ako na grafických listoch. Asi ju rodičia dosť necepovali, myslela som si, keď sa písanie učila. Podobné to bolo aj keď mala prečítať súvislý text. Prstom prechádzala pod riadkami, slabikovala slová - ako by mala o desať rokov menej. Učitelia ju napomínali, zvyšovali hlas, dávali jej najavo, že nie je dosť dobrá.
Pred koncom druhého ročníka to s ňou a s matematikou vyzeralo zúfalo. Začala som k nim popoludní chodiť. Nie, že by som bola nejaký expert - keby áno, na ďalšie štúdium by som si nevybrala filozofickú - ale ako tak som sa chytala. Tak som chcela pomôcť, čo sa dalo. Aďa počúvala, rozumela, rátala z hlavy. A potom zas prišlo na zapisovanie a strácala sa. Ročníkom nakoniec nejako prešla. Ale cez prázdniny zmenila školu. Odišla, na toto gymnázium nestačila.
Až o veľa rokov neskôr som sa stretla s pojmami dysgrafia a dyslexia. Trpelo nimi dievčatko Majit v mojej americkej rodine. Zbadala som stránky popísané ľuďmi, ktorí túto poruchu majú - a ako by mi niekto ukázal Adine zošity. Veď to je presne také isté! Manjit - na rozdiel od Adi - mala špeciálny plán výučby a zvláštne cvičenia, ktoré jej pomáhali zvládať učivo rovnako starých detí.
Aďu som dlho nevidela. Nikto mi, a možno ani jej, nikdy nepotvrdil, či dysgrafia a dyslexia, porucha čítania a písania, sa jej týkajú. No podľa toho, ako som poznala ju aj jej prejavy, si myslím, že je to možné. Lenže v našich školských časoch sa o žiadnych špeciálnych vyšetreniach zrejme ani netušilo.
Dnes sa o nich vie. Ako dobre. Verím, že aj učitelia už vedia. A všetkým, ktorí sú na tom tak, ako Aďa kedysi, sa v škole dýcha oveľa ľahšie.
