Mám rád používanie princípov jednej vednej disciplíny v inej. Tentokrát úvaha o súčasnej politickej situácie z pohľadu niečoho, čo sa objavuje v ekonomike verejných statkov alebo v teórii hier.
Medzinárodné právo je súbor písaných a nepísaných pravidiel, ktoré upravujú spolužitie krajín a štátov na svete. V minulosti sa tieto pravidla týkali regionálneho spolužitia a zväčša upravovali vzťahy medzi susednými krajinami. S rastúcou globalizáciou a interdependenciou sa pre svet stali pravidlá medzinárodného práva dôležitejšie. Poučením z dvoch veľkých konfliktov, ktoré začala Európa v posledných 120 rokoch bola potreba inštitucionálneho a inštrumentálneho zabezpečenia realizácie medzinárodného práva. Ten v podobe systému OSN a globálnych organizácií dokázal prekonať situácie studenej vojny a dokázal zabrániť tomu, aby sa studená vojna preklopila do tej horúcej fázy, ktorá by jadrový svet hodila o stáročia dozadu.
Po konci studenej vojny vznikol priestor pre to, aby sa efektívnosť činnosti svetových organizácii zvýšila, čo sa čiastočne darilo. Napríklad pri reakcii sveta na irackú okupáciu Kuvajtu prišlo k vzácnemu konsenzu, ktorý napravil nespravodlivosť v presadzovaní práva silnejšieho. Ako opakovane v diskusiách upozorňujem bolo to aj v prípade Kosova, Líbye, Afganistánu, Sýrie či Iráku, kde neskôr viac/menej prišlo k porušeniu pravidiel medzinárodného spoločenstva a k prekročeniu oprávnení, ktoré USA/NATO získali.
A teraz k Iránu
Dôvody, prečo USA a Nato prekročili právomoci, ktoré dostali od medzinárodného spoločenstva boli do určitej miery pochopiteľné. Medzinárodné spoločenstvo vytvorilo systém, ktorým vedelo dohodnúť konsenzus požiadaviek na správanie krajín, ktoré sa vymykali mierovému spolužitiu a rozvoju partnerských vzťahov s inými krajinami. Vedelo prijať rezolúcie, ktoré vyžadovali nejaký druh správania a rozhodovania mocenských štruktúr v danej krajine.
Čo chýbalo daným štruktúram bola schopnosť presadiť tieto rozhodnutia a vynútiť si ich plnenie. Stačí si spomenúť príklad Iraku, kedy prísne sankcie pod hlavičkou OSN voči režimu Sadama Hussaina viedli k chudobe a zbytočnej smrti stoviek tisícov detí, o ktorých hovorila Madeline Albrigtová. V záujme ľudskosti boli pôvodne sankcie zmiernené v podobe programu Ropa za jedlo. Aj v ostatných spomínaných prípadoch bolo konštatované v podobe opakovaných rezolúcií alebo v neformálnej podobe odsúdenia, že krajiny neplnia záväzky uvalené svetovým spoločenstvom.
Jednou z krajín, ktorá sa permanentne vyhýbala svetovému poriadku bol Irán. Širokospektrálna iránska revolúcia vyniesla k moci islamských fundamentalistov, ktorí sa okamžite začali stavať proti princípom svetového poriadku. Už jeden z prvých krokov – porušenie diplomatických pravidiel pri obsadení americkej ambasády ukázal, že nejde o spontánny davový prejav, ale prejav systému politického videnia sveta.
Nasledovali desaťročia problematického správania, ktorého súčasťou bola vojna s Irakom (aj keď tam skôr išlo o aktivitu suseda), napätých vzťahov so sunnitskou časťou islamského sveta, podpora teroristických hnutí aj aktivít, ktoré často rozvracali spoločnosť v arabských krajinách (Palestína, Libanon, Jemen), atď.
Vrcholom bol jadrový program Iránu, ktorého problém sa tiahol desaťročia. Izrael, ktorý bol v iránskej politike označený ako verejný nepriateľ a štát, ktorý by mal byť zničený, sa veľmi oprávnené cítil ohrozený deklarovanými aktivitami a inicioval mnohé medzinárodné kroky voči jadrovému programu Iránu. Roky sa ukazovalo, že Irán nielenže nespolupracuje so svetovým spoločenstvo, ale vedome ho zavádza.
A teraz k čiernemu pasažierovi
Ak by sme správanie Iránu označili „modernou“ terminológiou, tak Irán bol krajina, ktorá od Islamskej revolúcie stavala národno-štátny záujem nad záujmy svetového spoločenstva. Ak sa pozrieme na politické vyjadrenia ľudí ako Putin, Trump, Fico, Orbán a pod. tak pre nich je spôsob správania iránskej moci vzorom, ako realizovať suverénnu medzinárodnú politiku, ako nebrať ohľad na obavy Izraela, ako nedbať ohľad na mier v Palestíne či Libanone, pretože národno-štátnym záujmom Iránu je šírenie šiitského náboženstva.
Dilema čierneho pasažiera hovorí, že nerešpektovať pravidlá je z pohľadu jednotlivého subjektu racionálne a prospešné. Ak systém funguje a väčšina subjektov z nejakého dôvodu pravidlá rešpektuje, tak nerešpektovanie týchto pravidiel môže jednotlivému subjektu priniesť reálne benefity. Aj preto Rakúsko obklopené krajinami NATO môže ako neutrálna krajina benefitovať z nízkych výdavkov na zbrojenie, Švajčiarsko má výhody zo svojho „nečlenstva“ v EU atď.
Irán, KĽDR, Kuba a ďalšie krajiny môžu nerešpektovať pravidlá svetového spoločenstva. Ich vplyv na svetovú ekonomiku je mizivý a dokonca aj ich vlastníctvo jadrových zbraní nie je z pohľadu svetového poriadku ohrozením. V svete pravidiel by použitie jadrových zbraní bolo neprijateľné a krajina by sa ocitla v úplnej izolácií. Či by sa svet dokázal zjednotiť a realizovať účinné kroky, ktoré by takýto režim dokázal odstrániť, je skôr hypotetická otázka. Veľmi rýchlo by sa ukázalo, že takéto kroky by viedli k smrti státisícov až miliónov nevinných civilistov, ktorých režim utláča už teraz.
Napriek tomu existovalo a existuje krehké spolužitie s čiernymi pasažiermi, ktoré fungovalo aj preto, že čierny pasažieri neprejavovali agresívne správanie a skôr sa bránili tlaku ako by tlak vytvárali.
Dilema čierneho pasažiera pochádza z princípu verejnej dopravy. Jazdiť ako čierny pasažier je pre takú osobu efektívny spôsob dopravy, kým väčšina ľudí za svoje cestovné zaplatí. Situácia sa zmení, ak časť platiacich pasažierov začne mať dojem, že „kvalita cestovania“ nezodpovedá cene lístka. Sú dve možnosti riešenia, buď sa bude snažiť upozorniť na čiernych pasažierov a bude hľadať riešenia ako ich vplyv na kvalitu prepravy potlačiť, alebo sa k nim pridá a tiež začne uprednostňovať osobné záujmy na úkor tých spoločných.
Situácia s čiernymi pasažiermi sa stane neudržateľná, keď skupina narastie do tej miery, že začne ohrozovať systém. Dopravca nemá dosť prostriedkov, aby zabezpečil kvalitnú a bezpečnú dopravu. To iba urýchli prechod ďalších cestujúcich, ktorí nebudú vidieť primerané služby za stále sa zvyšujúcu cenu dopravy. Výsledok bude, že verejná doprava sa zmení na „bojisko“, kde cestovanie bude bezpečnostnými rizikom a v ktorom budú dominovať tí, ktorí nerešpektujú nič a nikoho.
Tento proces sledujeme v svetovom spoločenstve v súčasnosti. Stále viac krajín zdôrazňuje svoje „národno-štátne záujmy“ a ich nadradenosť nad princípmi mierového spolužitia medzi národmi. Slovensko síce môže deklarovať nadradenosť národno-štátnych záujmov, ale jeho schopnosť presadiť ich je limitovaná. Ako čierny pasažier môže benefitovať, ale v súboji s národno-štátnymi záujmami Nemecka, Ukrajiny, Poľska, Česka, či Maďarska bude ťahať za kratší koniec.
Ak sa pre „cestovanie načierno“ sa rozhodli krajiny ako Rusko, pri invázii na Ukrajinu, alebo USA, pri útoku na Irán, situácia sa zásadne mení. Situácia, kde niektorí môžu benefitovať zo správania ostatných sa mení na situáciu, kde nebude benefitovať nikto, pretože „verejná doprava“ nebude. Áno jednotlivci a skupiny v každej krajine môžu prerozdeliť bohatstvo vo svoj prospech, ale krajina- štát ako celok bude pociťovať iba negatíva.
A teraz k východisku?
Je skôr prázdnou výzvou, ak poviem, že by si svetoví lídri mali uvedomiť túto základnú situáciu. Uznať, že „dvojaký meter“ existuje a že pre svet nepotrebujeme aby pravidlá dodržiavali všetci rovnako. Môžeme tolerovať určitý počet nepodstatných „čiernych pasažierov“, pokiaľ ich deklarovaným alebo skrytým cieľom nie je útočiť na iných, platiacich pasažierov.
Samozrejme dosiahnuť zmenu správania najväčších čiernych pasažierov dneška – USA a Ruska je oveľa zložitejšie. Niekedy na jar 2022 som napísal, že ruská invázia na Ukrajinu je posledná imperialistická vojna a že keď Rusko dostane na frak, snáď to bude pre všetky štáty sveta poučením, že imperializmus nie je efektívne spôsob presadzovania politických cieľov. Medzitým sa pridalo USA zásahmi vo Venezuele a Iráne a môžeme dúfať, že nájdu poučenie čo najskôr. Konflikt v Iráne môže ešte viac ako ten na Ukrajine ukázať, že miera závislosti sveta od mierového spolužitia je ešte vyšší ako sme si predstavovali. Ak si toto uvedomia ľudia, dajú prednosť mierovému spolužitiu viac ako presadzovaniu pofidérnych národno-štátnych záujmov.
Naozaj asi nemôžeme presvedčiť Kremeľ a Biely dom, aby zmenili svoje správanie a začali sa správať v súlade so záujmami svetového spoločenstva. Čo však môžem robiť je pripravovať sa na situáciu, kedy aj oni pochopia, že nezískali nič, ale veľa stratili. Pripravovať sa, tak ako ukážkovo robí fínsky prezident Stubb.
Potrebujeme definovať architektúru sveta, v ktorej by imperiálne záujmy nemali dôvod, ani možnosť, sa presadiť a napriek tomu, že rovnosť postavenia Číny a Južného Sudánu bude ilúziou, nebudú brániť ani jednej z nich vnútorne sa rozvíjať spôsobom, akým uzná za vhodný.
Pretože to, čo môžeme vytýkať našej vláde a jej predstaviteľom nie je, že „túžia po mieri“ a chcú mierové riešenie, či už na Ukrajine alebo v Iráne. Vytýkať je môžeme a musíme to, že nikdy nijak nešpecifikovala ako si udržateľné riešenie predstavuje a ako chce k nemu prísť tak by umožnilo všetkým stranám sa rozvíjať a budovať svoju krajinu pre svojich občanov.
P.S.: Ako podporovateľ tejto skratky ;o) by som privítal aj od opozície silnejší hlas nielen pri kritike súčasnej moci. Očakával by som námety a návrhy ako by „nová architektúra“ mohla vyzerať a hľadanie prienikov s inými postojmi. Pretože stále verím, že to, čo je teraz postojom opozície bude o vyše roka vládnymi postojom.
