Táto hodnota sa týka tolerancie neistotu, ktorú tvoria nejasné, nepresné pravidlá, ktoré umožňujú rôzny výklad. Čo to znamená v praxi si ľahko vieme predstaviť nielen na úrovni „veľkej politiky“, kde pomaly už nikto nevie, aké pravidlá po novelizácii novelizácií a pozmeňujúcich zákonov v nesúvisiacich právnych predpisoch, platia.
Na komunálnej úrovni to znamená možno aj to, že vedenie mesta aj poslanci sa necítia povinnosť odpovedať jednoznačne na otázky občanov, že vedenie mesta nepovažuje za nevyhnutné pripraviť podklady pre rozhodovanie zastupiteľov v dostatočnom časovom predstihu. Takisto takáto reprezentácia nevidí nič zlé na tom, ak kritéria pre podporu organizácií sú veľmi voľné a skôr ako na pravidlách závisí na individuálnych schopnostiach uchádzačov a tých, ktorí o podpore rozhodujú. Rovnako nie je problém ani to, ak rôzne organizácie pre rôzne účely majú pre využívanie mestského majetku rôzne pravidlá. Naopak je to pozitívne, pretože to umožňuje flexibilne podporovať aktivity, ktoré prinášajú mestu úžitok.
V kampani sa potom môžu objaviť aj výrazná kritika takéhoto správania a prísľub „spravodlivosti“. Ak však kritik necíti potrebu vyhnúť sa neistote (a kritika neobsahuje návrh riešenia), tak je vysoká pravdepodobnosť podobných procesov v budúcnosti. Pre kandidáta to ale nebude porušením volebných sľubov, lebo systém tak funguje.
Ak ale spomíname cestu k vyspelej spoločnosti, tak hovoríme aj o spoločnosti, ktorá sa neistote vyhýba. Aj preto, že vonkajší svet a jeho prudké a zásadné zmeny prinesú našej spoločnosti dosť neistoty tak či tak. Preto by tam, kde neistota nie je nevyhnutná, teda na komunálnej úrovni, mala politika smerovať skôr k tvorbe podmienok istoty. Nepôjde o zázračné prebudenie a okamžité riešenie, skôr pôjde o cestu na dlhú trať.
Na jej začiatku je jednoznačné oddelenie priorít mesta od aktivít občanov mesta. Ak „mesto“ niečo bude na základe svojich predstáv považovať za priority, má plné právo to podporovať, nemala by sa však táto podpora miešať s aktivitami, ktoré sú zamerané na rozvoj komunity mesta (ako spomenieme nabudúce).
Druhým jasným a jednoznačným spôsobom je vytvoriť jednoznačné a jasné pravidlá na využívanie prostriedkov mesta. To sa týka využívania majetku mesta pre potreby spoločenských, kultúrnych a športových aktivít, ako aj prideľovania prostriedkov pre organizácie, ktoré plánujú realizovať takéto aktivity.
Tretím, trošku zložitejším spôsobom, ako posunúť kultúru smerom k istote, je jasne oddeliť kompetencie rôznych častí riadenia mesta. Nielen na komunálnej úrovni sa aktivity organizácií, zložiek prelínajú a prekrývajú. Kým v podnikateľskom sektore je takto budovaná konkurencia vítaná, vo verejnej správe je systém, v ktorom všetci robia všetko, skôr prekážkou efektívneho nakladania prostriedkov.
Dáva Vám to zmysel? Rád sa poučím, kde som urobil chybu alebo aké ďalšie kroky by politika v takomto zmysle mala robiť.
