Iba pre tých, čo sa prebrali z kómy. Na Vianoce sa v správach objavili informácie aké úniky má štát vďaka tomu, že na internete sa rozmohlo ponúkanie vianočného pečiva od „ženičiek“, ktoré tieto produkty ponúkajú „načierno“. Projekt Fórum mamy predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku bol opakovane obvinení z neefektívneho vynakladania (až podvodu) štátom pridelených dotácií, grantov a inej podpory. Sieť nezávislých kultúrnych centier napriek schváleným grantom tieto prostriedky nedostanú, pretože podľa časti predstaviteľov Ministerstva nejde o podporu kultúry, pretože tieto organizácie prevádzkujú aj kaviarne. A langoš bol posledný prípad, kedy za porušenie daňových predpisov bola prevádzkovateľovi vyrúbená pokuta 1500 €.
Takže čo majú tieto .... a dalo by sa nájsť aj veľa ďalších prípadov .... spoločné?
Minimálne tri veci:
1. Vo všetkých prípadoch ide o nerešpektovanie zákonov štátu, ktoré v konečnom dôsledku spôsobuje, alebo môže spôsobovať, štátu finančnú ujmu.
2. V všetkých prípadoch ide o podstatnú záležitosť vnímania charakteru štátu
3. Vo všetkých prípadoch neprichádza v spoločnosti k žiadnej, a to ani finančnej, škode.
Kto sa nad tým zamyslí mal by veľmi rýchlo prísť k myšlienke, že prvý a tretí bod sú v rozpore a teda, že tieto podobnosti musia byť nezmysel. Tento blog je o tom, že sa mýlia!
Mám tu niekoľko blogov, v ktorých upozorňujem, že súčasný spor medzi koalíciou a opozíciou nie je o Ficovi, Dankovi, ich stranách a rozkrádaní. Tie blogy som písal preto, že často zostávame na povrchu a odmietame vidieť korene problémov. Korene problému o ktorom hovoríme, si Slovensko nesie už od svojho vzniku a tvoria ten základný spor od Mečiara cez Fica až po súčasnosť.
Ak sa Vám pri ktoromkoľvek z, na začiatku spomenutých prípadoch, zvýšil tlak, tak to bol práve prejav dilemy občana Slovenska. Stručne povedané....
Je občan hegemónom štátu?
Alebo
Je štát hegemónom, ktorý rozhoduje o občanoch?
Vráťme sa späť k tým prípadom a pozrime si ich z pohľadu tejto základnej otázky.
Rozčúlil Vás prípad z označením langošov a nesprávnou kalkuláciou DPH? Nie, pretože považujete za dôležité, aby sa štát chránil pred rozkrádaním, veď napokon sú to naše peniaze o ktoré prichádzame! Zoberme extrémny prípad, že ten stánok predáva úplne „načierno“. Koľko ich denne predá počas zimy, počas leta? Na to aby ich mohol predávať potrebuje zdanené suroviny, energiu, priestor, na čom môže ušetriť je pracovné výdavky a neplatenie opätovného DPH, ak výrobu realizuje ako neplatca DPH.
Aký bude výsledok takéhoto „kradnutia“? Veľká vila za milión, Ferrari v garáži, dovolenka na Bahamách každý mesiac, apartmány po celom svete a flákanie sa celý deň? Alebo skôr nejaký dom, nejaká dovolenka (mimo sezóny, pretože vtedy treba robiť), nejaké auto a trávenie leta v 40 stupňových horúčavách v plechovej krabici v spoločnosti vyhriateho oleja?
Zoberme si, že človek sa bude snažiť podnikať 100% legálne, urobí všetko v súlade so zákonom, zamestná účtovníka, daňového poradcu, právnika na pracovné právo, dá dobrú mzdu a zistí, že napokon z toho zostáva 2-3 000 na jeho „obohatenie“. A poviem si, že mu to za to nestojí. Pôjde na úrad, ktorý mu nájde prácu vo fabrike, ktorá dostane daňové prázdniny alebo subvenciu na vytvorené pracovné miesta vo výške milion Eur, bude žiadať príspevok na cestovanie, fungujúcu verejnú dopravu, nejakú úpravu a ponuku služieb a bude sa sťažovať, že štát mu nič nedáva.
Čo sa stane, ak štát nepodporí nezávislé kultúrne centrá a nedá im povedzme dotáciu 20-30 000, pretože majú tam aj kaviareň, ktorá im komerčne prispieva? Nuž možno bude štát chcieť, aby niekto ponúkal kultúrne a spoločenské podujatia podobného charakteru, ako robili tie nezávislé organizácie. Zriadi osvetové, kultúrne stredisko, ktorého fungovanie podporí nejakými 200 000 € ročne. Časom zvýši spokojnosť návštevníkov akcií tým, že im ponúkne občerstvenie a kávu.
A takto by sme mohli pokračovať aj pri občianskych združenia, ktoré „neefektívne“ vynakladajú prostriedky, či pri domácich výrobcoch, ktoré vyrábajú doma remeselné, potravinárske produkty či služby bez ich dôkladného zdanenia a dodržiavania všetkých záväzných podmienok. V skutočne v týchto prípadoch prichádza k zmenšeniu hodnoty, na ktorú má štát nárok. Taktiež však platí, že suma, ktorú štát nezíska napriek nároku je veľmi podobná tomu, čo by ho stálo ak by prevzal zodpovednosť za rovnakú aktivitu v nejakej podobe. Aj preto platí, že štát síce je v tomto prípade poškodený, ale poškodení nie sú občania a spoločnosť ako celok. Ak existuje skupina občanov, ktorá má nárok požadovať takéto plnenie od štát, tak iný spôsob plnenia by bol pre spoločnosť rovnako nákladný.
To podstatné čo sa však pri tých dvoch spôsoboch mení je MOC. Kým v prípade šedej ekonomiky, rozkrádania, nízkej efektivity štát stráca svoju moc, ktorá sa prenáša na občanov. Tí sa stávajú hýbateľom spoločenského diania a aktívnou súčasťou rozvoja spoločnosti.
V druhom systéme sa štát stáva hegemónom spoločenského diania, hybateľom a určovateľom spôsobu rozvoja spoločnosti. Predstavitelia štátu – moci – elity môžu určovať nielen predmet oločenskej diskusie aj jej zásadný obsah.
Nie v žiadnom prípade nejde o „legalizáciu“ nelegálnych príjmov a rozkrádania štátu. Kontrola systému by však nemala byť nástrojom upevňovania moci štátu a získavania postavenia elít – štátu ako hegemóna spoločenského diania. A to sa u nás deje takmer neustále. Asi by sa mnohí zhodli, že naše procesy poskytovania príspevkov, sociálnych benefitov, dotácii, grantov, úľav, verejného obstarávania či prihlasovania grantov sú mimoriadne precízne a dôsledne zabraňujú zneužívania.
Ak sme napriek tomu na špici v zneužívaní týchto prostriedkov ako konštatovala aj Európska komisia, nie je to preto, že nám chýbajú obranné mechanizmy. Je to naopak práve preto, že nám nechýbajú! Obranné mechanizmy totiž bránia „normálnemu“ človeku takéto postupy realizovať. Potom musí využiť profesionálne služby, ktoré dokáže ochranné mechanizmy splniť. Tieto služby a splnenie kritérii však nie sú bezplatné! A tak je nevyhnutné korupčné správanie aby sme sa vyhli korupcii.
Riešenie pritom existuje veľmi jednoduché. Dostupnosť a transparentnosť. Šedé zóny nejasných pravidiel a kritérií otvárajú priestor pre individuálne posudzovanie, ktoré štátu – majiteľovi občanov vyhovujú. Naopak verejná dostupnosť postupov a transparentnosť ich realizovania obmedzuje zneužívanie štátu v prospech elitárskych skupín.
Pri možnosti verejnej, občianskej a novinárskej kontroly by samozrejme hrozilo kedykoľvek, že niekto odhalí veľmi neefektívne nakladanie s verejnými zdrojmi. A nielen vtedy, keď hrou osudu sa niekto z vašich príbuzných rozhodne, že má záujem niečo zmeniť a začne sa uchádzať o verejnú funkciu proti existujúcim mocenským štruktúram.
