Spor USA a Iránu, podobne ako postup Donalda Trumpa v medzinárodných vzťahoch vyvolal množstvo nových otázok. Bol som prekvapený otvoreným vyjadrením Ivan Korčoka, že Trumpa nevníma ako vodcu západného demokratického sveta. Svojim správaním, obchádzaním zákonodarnej moci nielen pri napadnutí Iránu sa pričlenil k myšlienkovému prúdu nových „lídrov“ sveta.
Jedným z lídrov sveta je aj náš predseda vlády Robert Fico. Aj ten sa verejne vyjadril pozitívne na „efektívnosť“ systému jednej strany, vďaka ktorému dokáže štát rýchlo a rázne riešiť problémy. Môžeme si myslieť čo chceme, ale systém zrýchleného konania pri schvaľovaní zákonov v NR SR je plne v súlade s touto filozofiou nadbytočnosti zásahov zákonodarnej zložky do konania exekutívy.
Nie je to iba teoretická diskusia, pretože až 40% ľudí podľa prieskumov považuje liberálnu demokraciu za hrozbu a 40% by si v inom prieskume vedelo predstaviť silného lídra, ktorý sa nemusí zaoberať voľbami a parlamentom.
Aj napriek množstvu aktuálnych problémov je možno načase začať aj debatu o zmysle demokracie a jej postavení v modernej spoločnosti.
Demokracia je slabá!
Nie je pravdivejšieho a silnejšieho argumentu v prospech autoritatívneho a totalitného režimu. Silná moc môže okamžite realizovať svoje zámery, pretože sa nemusí prebíjať procesom schvaľovania nejakých zákonov, nemusí dodržiavať procesné kroky, rešpektovať nejaké záujmy menšiny a podobne. Opatrenia, ktoré chce realizovať v prospech rozvoja spoločnosti sa dajú realizovať rýchlo a pomerne jednoznačne a vďaka mediálnej podpore si ich osvojí veľká časť spoločnosti pomerne rýchlo. Silná moc môže plánovať aj rozhodnutia, ktoré presahujú rozhodnutie jedného volebného rozhodnutia, ktoré by samozrejme boli predmetom diskusie. Stavba 8000 km dlhého čínskeho múru v priebehu niekoľkých storočí by sa asi ťažko dalo presadiť demokratickými rozhodnutiami.
Na druhej strane máme demokratických vládcov, ktorí musia bojovať o priazeň voličov, musia hľadať konsenzus s inými politickými hnutiami, ktoré by napríklad mohli po nich prevziať vládu. Všeobecne akceptované dohody sa tvoria ťažko a po náročných jednaniach a stačí niekoľko individuálnych antipatií, aby sa konsenzus nenašiel vôbec. Spoločnosť stagnuje a nie je schopná realizovať nič viac ako udržiavacie rozhodnutia. V tomto smere je preferencia autoritatívneho režimu jednoznačná.
Múdra moc sa nikdy nemýli!
Žiadne klamstvo nie je tak pravdivé ako tento výrok.
Ak niekto získal moc, pretože je všeobecne spoločnosťou považovaný za najlepšieho pre rozvoj spoločnosti ako celku (v danom prípade je jedno, či ide o jednu osobu, jednu skupinu alebo jednu stranu), tak sa automaticky očakáva, že bude robiť múdre a správne rozhodnutia. Akonáhle by priznal, že niektoré jeho rozhodnutie bolo nesprávne a chybné, spochybnil by legitimitu toho, že má právomoci bez obmedzení a „korektúry“ rozhodovať o spoločnosti ako celku.
Na druhej strane nič nie je väčšie klamstvo ako tvrdiť, že niektorá moc je neomylná. Už zdravý rozum hovorí, že mýliť sa je ľudské. Očakávať od jedného či skupiny ľudí, ktorí sa pohybujú v svete, kde kontrolujú iba malú časť prírodných, ekologických, ekonomických či spoločenských procesov, že nikdy neurobia chybné rozhodnutie, je čistá ilúzia založená na fanatickej viere. Aj keď takej časť populácie schopná je, určite pre väčšinu populácie je to neakceptovateľný prístup.
Demokracia má v tomto prípade jednoduché riešenie. Vláda a moc, ktorá prijala zlé rozhodnutia dostane facku alebo rovno knock-out od voličov. Vládu bez ohľadu na zvyšok jej konania môže jedno zlé rozhodnutie, jedna zlá oblasť politiky potopiť a aj keď to bude vnímať politik ako „nespravodlivé“, je to jednoducho prejav jeho politickej zodpovednosti.
Čo však môže urobiť totalitná moc so situáciou, keď si uvedomí svoj omyl a chybu?
Prvé čo urobí, pretože očakáva, že je zvolená ako tá „múdra“ voľba, je uvedomenie, že žiadnu chybu nemohla urobiť!
Ak výsledok nezodpovedá očakávania, tak niekde SA STALA chyba a niekto tú chybu urobil. A preto je potrebné nájsť vinníka. Moc, najmä tá autoritatívna má k dispozícii dosť nástrojov ako nájsť vinníka. Môže to byť Šimečková mama, môže to byť rozširujúce sa NATO, môže to byť západný liberalizmus alebo protištátne živly, dokonca sme mali obdobie imperialistických chrobákov. Takéto hľadanie vnútorného nepriateľa môže režimu pomôcť prekonať krízu a zakryť chyby v konaní.
Problém je, že zametená chyba uspokojí režim a posilní jeho presvedčenie o vlastnej „neomylnosti“. Tento pocit môže byť tak intenzívny, že režim sám začne veriť tomu, že chyba naozaj nie je v samotnom rozhodnutí moci, ale v niekom inom. To vedie stále k častejšiemu opakovaniu chybných krokov a stále intenzívnejšiemu potlačovaniu oponentov.
Výsledok v lepšom prípade je zmena osôb v režime, na ktorých je potom hodená všetka zodpovednosť za chyby minulosti. Stačí si spomenúť na Chruščovovú kritiku Stalinovho kultu, ktorú s nim zdieľali členovia politbyra, ktorí tento kult intenzívne podporovali. Režim môže začať s relatívne čistým štítom. Relatívne preto, že v jeho podvedomí stále funguje povedomie o neomylnosti vlastných rozhodnutí, takže pravdepodobnosť skĺznutia do rovnakých koľají je relatívne vysoká.
Z pohľadu režimu tá horšia alternatíva vedie k zvrhnutiu režimu ako celku. Väčšinou sa tento revolučný proces neobíde bez spoločenských konfliktov a veľmi často je sprevádzaný násilím, vraždením a chaosom, ktorý posunie spoločnosť o roky dozadu. .
Keď je slabosť silou.
Nielen keď sa hovorí o situácii v Rusku, Iráne, či KĽDR vzniká otázka, čo môže nahradiť tieto autoritatívne režimy. Dá sa súhlasiť s výhradou, že vnútiť demokratické princípy krajinám, ktoré nemajú žiadnu tradíciu demokracie, kde sa striedali v zásade rôzne autoritatívne režimy nič pozitívne neprinesie. Vo svete nájdeme veľa príkladov režimov (Irak, Afganistan, Vietnam), kde po násilnom etablovaní demokratického režimu, prišlo k chaosu, ktorý napokon opakovane priviedol k moci autoritatívny systém. Na príklade strednej a východnej Európy vidíme, že dokonca ani obmedzená skúsenosť so slobodou a demokraciou nie je dostatočná pre budovanie pevných demokratických základov spoločnosti.
Existuje vôbec nejaké riešenie?
Existujú dokonca dve, navzájom prepojené. Prvá pravdepodobne pre mnohé krajiny jednoduchšia je osvietensky absolutizmus. Tak ako dokázali osvietenské vladárky ako Mária Terézia, Katarína II. posunúť svoje územia o desaťročia dopredu, môže to aj autoritatívna moc v súčasnosti.
Nadšené prijatie Putina na západe v rokoch 2000-2006 bolo spôsobené práve predstavou, že ako človek, ktorý mal kontakt s „európskou“ kultúrou (napriek politickému útlaku NDR patrilo k tej kultúrne a spoločensky vyspelejšej časti východného bloku) bude posúvať Rusko smerom k západnej demokratickej civilizácii.
To druhé riešenie je prepojené s tým predchádzajúcim aj keď nemusí priamo byť napojené. Je to celkový ekonomický a spoločenský rozvoj krajiny. Ekonomický rozmach Taiwanu, Južnej Kórey alebo iných autoritárskych režimov vyvolal postupne erodovanie diktátorských vlád.
Posilnenie strednej vrstvy v dôsledku ekonomického rozvoja vyvolalo ich ambíciu podieľať sa na riadení veci verejných. To viedlo k rýchlejšiemu či pomalšiemu prechodu od diktátorských praktík k demokratickému uplatňovaniu moci, ktoré však často môže zanechávať národné špecifiká. Aj v arabskom svete, kde vďaka surovinovému bohatstvu prišlo k obrovskému zbohatnutiu domáceho obyvateľstva, sme videli postupné pomalé uvoľňovanie situácie v spoločenskej a ekonomickej oblasti.
Až po desaťročiach pomalého získavania skúseností s demokraciou sú obyvatelia ochotní pochopiť skutočnosť, že slabosť demokracie, teda nevyhnutnosť hľadať spoločenský konsenzus, rešpekt voči menšinám, je najlepšou ochranou ich životnej úrovne a spokojného života, ktorý im môže demokracia zabezpečiť.
Nie každému sa slabosť demokracie páči. Najmä ľuďom, ktorí túžia po moci a túžia vládnuť iným ľuďom, vadí slabosť, ktorú majú v demokratickom systéme. Nechce sa im deliť sa o moc s budúcimi a minulými generáciami ani s oponentami, nechce sa im rešpektovať iné pohľady. Často ich poznáme podľa toho, že hovoria o dvojakom metre. Že prečo nám vadí Taliban a nevadí Saudská Arábia, prečo jeden môže a druhý nemôže. Zároveň tí istí ľudia kritizujú, že západ vnucuje agresívne svoje hodnoty demokracie a ľudských práv celému svetu, hlavne tým slabým krajinám. Keď sa zamyslíte nad ich výhradami, zistíte, že splniť ich predstavu o cieľoch západnej politiky nie je možné.
Ak vnímame demokraciu a právo každého človeka podieľať sa na správe komunity, kde žije, krajiny, kde žije, za ideál, ktorý je v súlade s podstatou sociálneho charakteru existencie človeka, tak kritériom posudzovania nie je stav a momentálna situácia, ale proces. Proces smerovania k rešpektu voči iným krajinám a mierovej spolupráce. Viac ako s krajinami, ktoré sú nám blízke, priateľské a spojenecké by tento rešpekt mal prejavovať tým, s ktorými je v antagonistickom stave. Ak dokážeme bez konfliktu žiť s nepriateľmi je to krok ako dosiahnuť mierové spolužitie a rozvoj celej ľudskej spoločnosti.
