Rekapitulácia minulosti
Posledných niekoľko rokov, keď som sa neobjavoval v príspevkoch na sme.sk som sa snažil vyhnúť sa diskusii na konkurenčnom médiu bývalého komunistického denníka. Snažil sa vyhnúť má znamenať, že som sa nechcel zapájať do diskusií na tomto fóre, kde som zostal asi posledný diskutujúci používajúci svoje vlastné meno. Používaním a neustálym nahradzovaním aliasov mohli a môžu diskutujúci prenikať stále hlbšie do jazera nekultúrnosti, vulgárnosti a netolerantnosti.
Neustále ma fascinuje tá schopnosť nechať sa vyprovokovať do diskusie. V posledných rokoch bolo dosť príležitostí aby absolventi vysokej školy života mohli verejne tajne (teda pod imaginárnou identitiou) prezentovať svoje postoje. Kovid, protikovidové opatrenia, vakcinácia, vojna na Ukrajine, ceny energií, americké voľby, tém kde je každý „trénerom svetového výberu“ je dosť.
Čím som sa od nich líšil? Nuž de facto ničím! Tiež som najmúdrejší človek, ktorí pozná riešenie na všetky problémy sveta. To je moje hodnotenie. V hodnotení tých, ktorým som oponoval som bol liberálny fašista, nacistický pohrobok, platený trol, sluha americkej ambasády a určite by sa našli ďalšie skvelé prívlastky, ktorými ma počastovali.
Naozaj nemá oponentom zmysel vysvetľovať, že sú to sprostosti a často aj nelogické tvrdenia. Napriek tomu som to až so zarputilosťou robil. Neviem, či to bola mužská ješitnosť a snaha mať stále pravdu alebo nádej, že predsa len majú oponenti pravdu a na mojom účte pristanú tisíce Euro z americkej ambasády.
Do diskusií som sa vrhal aj tam, kde rozum jasne hovoril o hádzaní hrachu. Šance dosiahnuť čo i len zapochybovanie o vlastnom predsudku, sú o človeka s hlbokou vierou, takmer nulové. Rozum si aj tu našiel nejakú tú výhovorku, napríklad možnosť nezúčastnených čitateľov urobiť si o probléme vlastný názor.
Obľúbená výhovorka bola aj tá, že diskutovanie je rozumovým tréningom v ktorom musí argumenty a útoky z rôznych strán . V mojom prípade to bolo vysvetlenie, že okrem platených“ diskutérov môže na diskusnú stránku zavítať aj náhody „okoloidúci“ a pre neho by mohlo nevysvetľovanie lží a klamstiev pôsobiť ako dôkaz pravdivosti. Nie že by som neveril v „zdravý rozum“, naopak.
Nová situácia, ktorá je vlastne stará
Potiaľto bol ten blog napísaní veľmi dávno. Situácia sa opakovala odvtedy ešte niekoľko krát. A posledne práve teraz. Pred dvomi rokmi ma ľudia išli ukrižovať, keď som pred americkými voľbami argumentoval, že Trump žiaden mier neprinesie, len proste bude presadzovať americké imperiálne záujmy na úkor nejakých abstraktných spoločenských záujmov demokracie a ľudských práv. Teraz nenechali tí istí ľudia na mne nitku suchú za to, že Trump rozpútal konflikt v Iráne. Progresívci sú samozrejme tí zodpovední, pretože USA a Izreal buduje demokraciu v Iráne a nedovolí Iránu aby mal takú vládu a moc, ktorá by odporovala .... pozor nie Trumpovi... ale západnému liberalizmu.
Keď som sa prestal usmievať spokojnosťou nad vlastnou „genialitou“ pretože mňa Trumpove správanie zas tak neprekvapilo (nie, že by som to čakal....).... To znie ako paradox, ale nie je. Nesledujem zahraničnú politiku podrobne a preto útok na Irán nebolo niečo čo by som čakal. Na druhú stranu neprekvapilo ma, že Trump ak bude mať dojem, že je to dobré pre USA tak zasiahne bez ohľadu na OSN, informovanie spojencov, konzultácie a nejaký diplomatický tlak.
... takže keď som sa prestal usmievať vrátil som sa k svojej „dystopickej“ myšlienke v názve, že pravda a láska nemôže zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Kedysi počas svojho pôsobenia som sa snažil hľadať model šírenia antisystémových informácií. Súčasťou toho modelu bola myšlienka, že systémové informácie sa rozvíjajú lineárne, pretože pracujú v existujúcich pravidlách. Antisystémové informácie majú malú šancu sa rozšíriť v existujúcich pravidlách.. Keď však technologická revolúcia (knihtlač, telegraf, rozhlas, kino, televízia, sociálne média) otvorí neregulované kanály antisystémové informácie sa začnú šíriť exponenciálne a časom prebijú tie systémové. Informačný deficit potom vedie k spoločenským pohybom veľkého charakteru (a vojnám).
Model nevyšiel ;o) ale myšlienka zostala v inej podobe, takej skôr filozofickej. Predstavme si PRAVDU ako jednu molekulu v uzavretom priestore. Uzavretý priestor predstavuje spoločnosť a jej pravidlá. Náš zaužívaný pohľad je pravda je len jedna a teda, že v tom priestore by mal byť jedna molekula, ktorá je z každého miesta viditeľná a rovnako dostupná.
Problém je, že už dávno sme rozbili predstavu, že ten bod je niečo nemenné a stabilné. V modernej dobe sme rozbili veľmi veľa axiomatických predstav o bohu, svete, evolúcii, fyzike, vesmíre, človeku, spoločnosti .... Napriek tomu máme akosi predstavu, že stále tá pravda je jedna molekula. Možno sme ochotní pripustiť, že tá molekula sa hýbe v priestore , ale stále zostáva jedna pravda, ktorú máme hľadať v danom čase a danom priestore.
A teraz otázka, čo je zvyšok priestoru, nie sú tam žiadne molekuly? Ale ak máme predstavu, že tá jedna molekula je pravda, tak tie ostatné predstavujú „nepravdu“, ľudovo pomenovaný lož. Akonáhle opustíme bunku ktorýmkoľvek smerom, tak sa dostávame k lži.
Znie to abstraktne? Tak praktické vysvetlenie. Jedno, ktoré bolo pri vzniku tejto myšlienky. Predstavte si odporcov oficiálnej podoby manažmentu covidu-19. Kto sa tam stretne? Popierači existencie kovidu, odporcovia rúšok, odporcovia obmedzení, zástancovia alternatívnych spôsobov liečenia, popierači oficiálnych úmrtí, odporcovia testovania, odporcovia vakcín, odporcovia niektorých vakcín. Akonáhle by títo ľudia začali riešiť niečo iné ako oficiálne opatrenia počas pandémie veľmi rýchlo by vzišli do zásadný a neprekonateľných rozporov vo vlastných postojoch a výsledkom by bola rovnako vášnivá hádka ako prebiehajú s ľuďmi rešpektujúcimi oficiálne kroky počas pandémie (nemusí to znamenať súhlas so všetkými z nich a súhlas s realizovanými krokmi!.
Ten druhý praktický príklad je aktuálny a týka sa vojny v Iráne. Ľudia, ktorí sú ochotní zdieľať každý „dôkaz“ o vražednosti islamu ako náboženstva a o jeho agresivite a snahe o zničenie nášho kresťanského sveta, sú vzápätí ochotní zdieľať príspevok o imperialistickej vraždenosti USA, ktoré nemali absolútne žiaden dôvod napadnúť teokratický režim v Iráne, ktorý nikdy nikoho nenapadol a nikdy nemal útočné ciele. Ľudia, ktorí pred par rokmi žiadali ochranu vonkajších hraníc vrátane nutnosti násilných aktivít, streľby na pašerácke lode, streľba pri pokuse o nelegálne prekročenie hraníc zrazu plačú nad každou obeťou útoku na Iránske vojenské zariadenia. Ľudia, čo burácali za Trumpa a za to, ako prinesie slobodu slova a obmedzí „liberálnofašistickú“ propagandistickú podporu vojny, zrazu burácajú o vojnovej propagande, zásahom proti slobode slova a podobne.
Ako je to možné? Tú jednoduchú odpoveď o tom, že za to môžu „ruské peniaze“ a „ruský vplyv“ môžem považovať za snahu vyhnúť sa odpovedi. Aj keď by sme našli medzi ľuďmi šíriace tieto naratívy, nejakých čo boli financovaní z Ruska, určite to ako vysvetlenie nestačí. Stačí aby ste rovnakú sumu ponúkli za šírenie opačných postojov a dostali by ste sa zásadného odmietnutia.
V čom sú aj oni obeťou je, že si často neuvedomujú, že ich odpovede si v priebehu dní, týždňov, mesiacov a rokov odporujú. Dôležité pre nich je, že existuje jedna „molekula“ oficiálnej pravdy, proti ktorej oni povstali. Túto pravdu je možné bombardovať z ktoréhokoľvek miesta, kedykoľvek, akoukoľvek silou.
Pocit, že toto pravda nemôže vydržať mávam často, keď sa pustím do boja o pravdu v spomínanom denníku. Snažím sa vysvetliť omyl nejakého argumentu, ale vzápätí dostávam ranu o človeka s iným postojom, pretože moja antitéza podporuje jeho kritiku „univerzálnej pravdy“. To, že jeho vyjadrenie vychádza z úplne iného kontextu a preto aj keď na prvý pohľad vychádza moje vyjadrenie ako podpora jeho názoru v skutočnosti to tak nie je. Ale ja musím vysvetľovať v čom je jeho uvažovanie nesprávne a vzápätí prichádza výhrada z úplne iného smeru. Áno často ide o ačohentizmus a iné sporné argumentačné fauly, ale často autorovi stačí iba útok naznačiť aby si upevnil svoju vieru. V takomto prostredí sa snaha o diskusii stáva bojom s veternými mlynmi a ochrana pravdy neľudskými úsilím. O tom ako sa potom pravda pomaly rozpadá a niekedy už aj zo súdnych úst vychádzajú nesúdne vyjadrenia by mnohí asi vedeli hovoriť. Možno už pomaly prichádzame k dobe, kedy sa molekula pravdy definitívne rozpadne a pravdou bude to, čo ráno povie politický predstaviteľ bez ohľadu na to, čo povedal včera alebo pred mesiacom.
Pozitívny záver
Áno občas keď sledujem sociálne siete mávam dojem, že pravda už neexistuje, že nastáva dystopická doba, kedy budú platiť postoje a názory ako náhrada faktov a reality, keď zdravý rozum bude prichádzať každý deň s úplne iným postojom.
Ale to nie je moja „škola“. Dystópiu mám rád vo filme a nie v živote. Preto hľadám, ako pravdu zachrániť. Zatiaľ som prišiel iba na teoretický model ako. Problém, ktorý vidím je, že sme príliš budovali „pravdu“ ako molekulu, ako osamotený bod. Z nášho sveta zmizli zhluky molekúl, ktoré by dokázali odolávať aj tým najsilnejším útokom.
Opäť to znie veľmi abstraktne. Takže pridám pokus o praktické vysvetlenie. Súčasťou ochrany „pravdy“ v minulosti bola existencia látky, ktoré spolu tvorili pravdu. Jedným z príkladov takejto látky bolo náboženstvo. Samozrejme určite sa niekto objaví a povie, čo má náboženstvo s pravdou.
Nuž „minulú pravdu“ nemôžeme posudzovať súčasnými kritériami. To, že sme mnohé body látky odhalili ako nepravdivé neznamená, že netvorili súčasť jednej látky. Keďže však tvorili jednu axiomatickú látku viery a predstavy o svete, aj ohrozenie jedného bodu nenarušilo celú látku.
Napokon sme látku náboženstva rozbili a v mnohom nedokázala „držať pravdu“. Veľmi rýchlo a veľmi intenzívne sme rozbili aj látku komunizmov a fašizmov, ktoré vytvárali nejakú novú látku „pravdy“.
Problém, že namiesto nich nevznikla žiadna široko akceptovaná a rešpektovaná „látka“ spoločných a univerzálnych predstáv o fungovaní sveta, nejaká „pravda“ ktorá by obsahovala širšie poznatky ako sú konkrétne vedecké zistenia. Tie totiž mávajú často veľmi krátku životnosť.
Akosi to stále znie abstraktne, tak konkrétny príklad. Sledoval som nejednu debatu o klimatickej zmene a o znečisťovaní životného prostredia ako dôvode, často som počúval aj oponentov. Moje vyjadrenie k otázke vplyvu spoločnosti na klimatické zmeny je veľmi jednoduché.
A koho zaujíma, čo spôsobuje klimatické zmeny? Klimatické zmeny sú niečo, čo prichádza bez ohľadu či to chceme alebo nie. Nevieme ovplyvniť klímu a nevieme zabrániť žiadnej veľkej klimatickej zmene. Skúsme sa opýtať, koho sa klimatická zmena dotkne najmenej? Odpoveď je veľmi jednoduchá a logická. Spoločnosť, ktorá potrebuje najmenej prírodných zdrojov a vie si čo najviac zdrojov zabezpečiť z obnoviteľných zdrojov a bude ich používať najefektívnejšie bude najmenej postihnutá v prípade predvídateľných aj nepredvídateľných klimatických zmien.
Podobným spôsobom vysvetľujem aj situáciu ohľadom dodávok ropy a zemného plynu. Riešením nie je nahradiť závislosť na ruských zdrojoch, závislosťou na amerických či arabských. Riešením je nebyť závislý a voliť si také zdroje, ktoré mi z pohľadu ekonomického, spoločenského a politického vyhovujú.
A skončím tretím príkladom. Kto má pravdu v konflikte USA, Izrael - Irán? V zásade je to jedno, pretože politika nie je o „pravde“. Doplácajú na to štáty, ľudia, obyvatelia mnohých krajín a nám chýba akákoľvek štruktúra, ktorá by takéto rozpory v pohľade na svet riešila, zmierňovala a .... dokázala riešiť. Nič tak dobre neukazuje, že aj „lokálny“ konflikt môže mať globálny dosah ako súčasný spor na Blízkom východe. Ak súčasťou „látky“ bude molekula, ktorá hovoír, že globálny svet by mal byť pre všetky krajiny a že potrebujeme funkčný mechanizmus riešenia sporov, tak urobí prvý krok k tomu hľadať riešenie.
Z týchto všeobecných molekúl potom vznikne stavba, ktorej odolnosť pred lžou a nenávisťou bude oveľa intenzívnejšia ako pri súčasných pravdách o jednotlivostiach.
Tento príspevok neprešiel vôbec žiadnou jazykovou úpravou. Zatiaľ.
