Viem len,že tento prísľub,písať o našej spoločnej ceste s touto dievčinou nesplním.Aspoň nie teraz. Je to všetko veľmi živé,prítomné,miestami zraňujúce. Mám etickú dilemu,som akoby vtiahnutá do jej príbehu,raz na čestnom dôležitom mieste,inokedy osočovaná,obviňovaná,zatracovaná...ňou...
Sprevádzam ju už piaty rok s prestávkami. Sú chvíle,keď som plná strachu a obáv o ňu.Túži po tom,aby mala s niekým blízky vzťah,ale súčasne má z ľudí strach. Chce kontakt,ale skutočnú pomoc odmieta.Kým nebola plnoletá,bola som nútená napriek jej nesúhlasu zariadiť psychiatrické vyšetrenie.Tým som stratila jej dôveru. Hnevala sa viac ako pol roka. Teraz je už plnoletá a liečbu odmieta.Zakomponovala ma do svojich pokrútených dedukcií a súvislostí,ktoré jej dávajú zmysel.
Píše mi takmer každý večer.Moja pamäť SMS správ je neustále plná...
Takže už nikdy nebudem dávať nepremyslené sľuby/ písať o zložitostiach a mojej bezmocnosti/ a chcem napísať radšej niečo veselé a optimistické a zbaviť sa tak bloku na svoj blog!