Práve končiaci jún nie je v kalendári len mesiacom začínajúceho sa leta. Pre odborníkov a komunity po celom svete je to Mesiac duševného zdravia mužov – čas, kedy sa reflektor zameriava na tému, o ktorej sa v našej spoločnosti stále hovorí príliš potichu.
Realita je alarmujúca. Štatistiky sú neúprosné: hoci ženy častejšie vyhľadávajú odbornú pomoc, muži tvoria výraznú väčšinu v tragických štatistikách dobrovoľného odchodu zo sveta. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) si muži siahajú na život až tri- až štyrikrát častejšie než ženy. Mnohí z nich navonok pôsobia ako úspešní, neotrasiteľní a výkonní – presne tak, ako to od nich očakáva spoločnosť či ich vlastné vnímanie „mužnosti“. Tí, ktorí volia iné únikové cesty, sa často utiekajú k závislostiam: alkoholizmu, hazardným hrám, drogám, workoholizmu, prejedaniu či promiskuite.
Za touto fasádou sa však skrýva osamelosť, hanba a tichý boj. Tento tichý boj prehrávajú aj ľudia, ktorých tvorba ovplyvnila milióny životov. Príklady ako Kurt Cobain, Chester Bennington, Chris Cornell, Avicii, Robin Williams či Ernest Hemingway, a z našich končín Karel Svoboda, Vlastimil Brodský či Ivan Mistrík, sú mrazivým svedectvom o tom, že sláva, bohatstvo ani uznanie nie sú štítom proti vnútorným démonom.
V spoločnosti často rezonuje pojem „psychiatrický pacient“ a ľudia si pod ním predstavia postavy z filmov alebo zločincov z televíznych správ. Tomáš sa rozhodol túto fasádu strhnúť a vyrozprávať príbeh normálneho chalana, ktorý bojoval s úzkosťami, vyhorením a depresiami. Jeho cesta od hlbokého vyčerpania až po dnešnú autenticitu je silným dôkazom, že skutočná sila muža neleží v schopnosti všetko „ustáť sám“, ale v odvahe priznať si zraniteľnosť a požiadať o pomoc.
Tomáš, tvoj príbeh je veľmi autentický. Kedy si si prvýkrát uvedomil, že tvoje vnútorné prežívanie nie je „v poriadku“ a že potrebuješ zmenu?
Už od detstva som v sebe nosil pocit, že nie som dosť dobrý. Zlom prišiel v osemnástke, keď sa k menejcennosti pridali silné úzkosti, panické ataky, depresie a nespavosť. Sociálne situácie boli pre mňa utrpením – búšenie srdca, trasúci sa hlas, výpadky pamäti. Vyhýbal som sa ľuďom, mal som problém pozerať sa im do očí a hovoriť o svojom súkromí. Dlho som to tajil a cítil som obrovskú hanbu, pretože som nevedel, ako daný problém riešiť.
Mnohí muži majú tendenciu riešiť psychické problémy „chlapsky“ – prácou alebo športom. Prešiel si si tým aj ty?
Presne tak. Dlho som bol presvedčený, že ako muž musím byť silný a všetko zvládnuť sám. Snažil som sa pôsobiť dokonalo, poháňal ma perfekcionizmus. Bál som sa, že inak budem za „plačka, slabocha, nulu“. Namiesto pomoci som sa vrhol do kompulzívneho športovania – extrémne behy, lezenie a pod. Potreboval som endorfíny a dopamín ako drogu, aby som utíšil vnútornú bolesť a získal nejakú sebahodnotu. V športe som žil v neustálom napätí z výkonu a porovnávania sa, čo mi neprinášalo pokoj. V práci som bral úlohy nad rámec svojich síl, bál som sa povedať „nie“ a nemal som žiadne hranice. Bolo to vyčerpávajúce a neudržateľné. Skončilo sa to vyhorením.
Po vyhorení a hospitalizácii prišlo hľadanie, ktoré ťa priviedlo až do kláštora. Čo ti dal tento čas a ako vnímaš prepojenie viery a psychológie?
V období, keď som bol na dne, mi do života vstúpil Boh. Čas v kláštore ma naučil dôležitosti režimu dňa, miernosti v aktivitách a potrebe zdieľať myšlienky, ktoré ma počas dňa stretli. Pochopil som, že nemusím nikomu nič dokazovať. Návrat do reality a odborná pomoc mi však pomohli spracovať podstatu mojich problémov. Pre mňa je to harmonický celok: viera mi dala pocit, že som milovaný bez podmienok, a psychoterapia mi dala nástroje, ako pracovať s mojím prežívaním a nastaviť si hranice. Obe cesty sa stretávajú v bode sebaprijatia a pravdy o sebe samom.
Čo bolo pre teba v liečbe prelomové?
Zistenie, že v tom nie som sám. Začal som navštevovať 12-krokové programy, kde som počul príbehy iných. Pocit izolácie začal miznúť. Pochopil som, že starostlivosť o duševné zdravie nie je hanba, ale súčasť celkového zdravia. Otvorenosť, s akou som začal o svojej ceste hovoriť, mi nesmierne pomohla budovať zdravšie vzťahy.
Dnes sa venuješ osvete. Prečo je podľa teba dôležité o týchto témach hovoriť verejne, najmä v pracovnom prostredí?
Pretože mlčanie a stigmatizácia zabíjajú. Keď som nabral odvahu a začal hovoriť pravdu o svojich limitoch, zistil som, že to moju autoritu neznížilo – práve naopak. Získal som rešpekt, pretože som ukázal ľudskosť. Áno, niektorí ľudia sa po zistení mojich problémov so mnou prestali normálne rozprávať, ale za to som rád – prirodzene sa vyfiltrovali ľudia, ktorí v mojom živote nemali čo hľadať.
Zároveň sa ukázalo, že s podobnými problémami bojuje veľa ľudí aj v mojom okolí. To, že som o tom otvorene hovoril, im dodalo odvahu vyhľadať pomoc. Firmám odkazujem: ak vytvoríte bezpečné prostredie pre duševné zdravie, získate lojálnych a autentických ľudí, nie zničené „stroje na výkon“.
Ako vyzerá tvoj pracovný deň dnes, keď už vieš pomenovať svoje limity?
Dnes je to o sebaprijatí. Keď vediem verejné školenie, stále cítim rešpekt, ale už to nie je paralyzujúca hrôza. Naučil som sa pracovať s dychom a priznať si: „Áno, som teraz v strese, je to v poriadku.“ Táto integrita mi dáva obrovský pokoj. Je v poriadku nemať veci pod kontrolou.
Čo by si poradil mužom, ktorí dnes prežívajú to isté, čo ty kedysi?
Povedal by som im: „Nie si slaboch.“ Tá najväčšia odvaha nie je v potláčaní emócií, ale v schopnosti priznať si: „Už nevládzem.“ Hanba je ako tieň – čím viac ju skrývaš, tým je väčšia. Keď o nej začneš hovoriť v terapii, začne sa zmenšovať. Požiadaj o pomoc. Skrývanie sa s fľaškou alkoholu alebo inými závislosťami nie je riešenie. A ak sa bojíš, čo povedia „kamaráti“ v krčme, tak to nie sú skutoční kamaráti.
Keď sa obzrieš späť na mladšieho Tomáša, čo by si mu povedal?
Povedal by som mu: „Tomáš, nemusíš sa báť. Pečiatka od psychiatričky, sedenie v čakárni či užívanie liekov neznamená, že si pokazený. Vykašli sa na hlúpe reči ľudí, ktorí to nepoznajú, alebo na súdiace pohľady iných. Znamená to len to, že si človek, ktorý sa rozhodol starať o svoje duševné zdravie. Raz príde deň, keď tvoja bolesť nebude tvojím väzením, ale tvojím darom – budeš ňou pomáhať iným.“
Aké sú tvoje plány do budúcna?
Túžim ísť hlbšie. Chcem absolvovať psychoterapeutický výcvik a stať sa človekom, ktorý bude sprevádzať ostatných na ich ceste z úzkostí. Moja skúsenosť je mojím najväčším učiteľom a verím, že práve táto osobná cesta mi umožní pomáhať iným s empatiou a porozumením, ktorému sa nedá naučiť len z kníh.
Čo bolo najťažšie na prijatí pomoci v 12-krokových programoch?
Najťažšie bolo vzdať sa kontroly a priznať bezmocnosť. V mojom vtedajšom svete bol „krok späť“ alebo „priznanie porážky“ to najhoršie. Keď som počul, že niekto chodí na psychiatriu, považoval som ho za odpad. Prvý moment, keď som odložil masku a priznal, že môj „výkonnostný systém“ zlyhal, bol surový, ale oslobodzujúci. V 12-krokových programoch nie je dôležité, aký máš titul alebo aké auto vlastníš. Si len človek medzi ľuďmi, ktorí nesú podobné bremená.
Mnohí sa boja, že keď priznajú limity, stratia svoju dravosť. Ako sa na to pozeráš ty?
Je to paradox, ale tá dravosť sa stáva efektívnejšou a udržateľnejšou. Predtým som bol dravý ako zviera zahnané do kúta, ktoré hryzie, pretože sa bojí. Dnes viem, kedy mám pridať a kedy musím odpočívať. Keď už nemusíš míňať 80 % energie na to, aby si pred svetom zakrýval svoju úzkosť, získaš obrovské množstvo „voľnej kapacity“. Túto energiu môžeš konečne vložiť do skutočnej práce, do vzťahov alebo do tvorby. Keď si vnútorne zrovnaný, tvoje rozhodnutia sú jasnejšie, menej reaktívne a v konečnom dôsledku si oveľa odolnejší. Skutočná sila muža spočíva v jeho integrite – v tom, že sa zhoduje to, čo cíti, s tým, čo robí a hovorí.
Čo by si na záver odkázal tým, ktorí sa boja, že cesta sebapoznania ich pripraví o identitu?
Povedal by som: tajomstvá zabíjajú. Ak si myslíš, že na tebe okolie nevidí, že máš problém, mýliš sa. Vidia to, len často nevedia, ako ti pomôcť. Ak žiadaš lekárov o utlmujúce lieky (benzodiazepíny a pod.), je jasné, že máš hlbší problém, ktorý treba riešiť.
Nemusíš sa báť straty, ale skôr toho, čo získaš. Áno, na tej ceste o niečo prídeš – o ilúzie, falošných priateľov, toxické mechanizmy, falošnú hrdosť a bremená, ktoré ťa ťahajú ku dnu. Ale to, čo nájdeš pod tým všetkým, je tvoja skutočná identita. Cesta sebapoznania nie je búranie tvojho domu; je to rekonštrukcia základov, aby ten dom nakoniec naozaj stál pevne a nepadol pri prvom silnejšom vetre. Začni malým krokom – stačí, ak dnes povieš niekomu pravdu o tom, ako sa naozaj cítiš.
Ak vás Tomášov príbeh oslovil, pamätajte, že pomoc je dostupná. 12-krokové programy a odborná terapia sú bezpečnými miestami, kde môžete začať proces uzdravovania bez strachu z odsúdenia.
