Európska únia prešla v uplynulých rokoch dramatickými zmenami cenových hladín – od deflácie cez výrazné zdražovanie späť k stabilnejším pomerom. Ukazovateľ rastu cien sa dnes pohybuje v blízkosti hodnôt, ktoré považujú centrálne banky za optimálne. Vyvstáva však dilema: Predstavuje stanovený cieľ miery inflácie vo výške 2 % ročne správne nastavenie, alebo by sme mali uvažovať o jeho znížení?
V Česku, eurozóne a ďalších členských štátoch EÚ sa medziročné tempo rastu cien vracia k dvojpercentnej hranici. Niektoré krajiny evidujú pokles pod úroveň 1 % (Litva), zatiaľ čo napríklad Slovensko vykazuje hodnoty v rozmedzí 3 až 4 %. Súhrnný priemer za celú Európsku úniu mierne prekračuje dvojpercentný cieľ stanovaný centrálnymi bankami, no v prípade priemeru eurozóny sa už túto cieľovú hodnotu podarilo naplniť.
Ide o pozitívny signál? To závisí od perspektívy. Po náročnom období plnom neobvykle vysokým rastom cien, ktorý v niektorých štátoch dosiahol dvojciferné hodnoty, je súčasné zníženie na úroveň blízku 2 % bezpochyby výrazným zlepšením. To je dobrá správa nielen pre občanov a ich úspory, skutočný nárast platov, ale aj pre verejné rozpočty.
Detailnejší pohľad na agregované štatistiky však odhaľuje, že ešte nemôžeme hovoriť o úplnom prekonaní problémov. V spotrebiteľskom koši eurozóny, ktorý slúži na vypočítanie harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien, vykazujú dve kategórie relatívne vysokú medziročnú dynamiku: nespracované potraviny a služby. Pokiaľ ide o nespracované potraviny, ich ceny v eurozóne vzrástli v septembri medziročne o 4,7 % (v júli a auguste tento rast prekročil hranicu 5 %), zatiaľ čo ceny služieb stúpli o 3,2 %. Práve sektor služieb zápasí so zvýšeným inflačným tlakom už vyše roka.
Zreteľný rozdiel medzi inflačnou dynamikou tovaru a služieb je stále do určitej miery možné vysvetliť dôsledkami pandémie COVID-19. Domácnosti ešte nedokončili čerpanie finančných úspor, ktoré si vytvorili počas lockdownov spôsobených pandémiou, čo sa teraz odráža na službách. Kým odložený dopyt po tovaroch išiel viac-menej ruka v ruke s odloženou produkciou, odložený dopyt po službách nie je možné dobehnúť. Spotrebitelia ochotne míňajú za služby, avšak dopyt naráža na obmedzené výrobné kapacity pri ich poskytovaní, najmä pokiaľ ide o pracovnú silu, čo sa následne premieta do dynamickejšieho rastu cien oproti tovaru.
Existuje účinné riešenie? Jednou z možností je, aby centrálne banky prehodnotili svoje inflačné ciele. Z hľadiska čistej logiky platí, že ak dokážeme znížiť priemerný rast cien, malo by to pozitívne ovplyvniť aj infláciu v segmente služieb. Takýto pohľad je však príliš zjednodušený. Dôvodom je fakt, že centrálne banky regulujú priemerný cenový vývoj, nie vývoj cien konkrétnych položiek v spotrebiteľskom koši.
