Hneď pri čarodejníckej univerzite bol policajný archív a ja som sa v ňom zamestnal. Po nejakom čase som bol vyslaný do iných miest, najmä, aby som sa spojil s inými archívmi.
Mnohému som sa naučil, spoznal ľudí a vznikli nové priateľstvá. Dievčatko so zápalkami mi písalo listy a poslalo mi nejaké dobroty. Chýbala mi. Ale aj všetci ostatní. Malé čierne mačiatko, elegantná líška, veľký drak, verný kôň a nevyspytateľný rys so svojim pohľadom na spravodlivosť. Prešiel som čarodejnícky Reykjavík so škriatkami, magické Tromsø, hľadal som tajomstvá elixírov v Liverpoole, spoznal tajné spolky čiernej mágie v Barcelone a zakotvil som v toskánskej Florencii, kde som odhaľoval staré, čarodejnícke archívne spisy. (Alebo nevyjasnené záhady prútikov.)
Kolegov som mal dobrých. Len na jednom mieste mi dali jasne najavo, že ma neberú ako kolegu. Neviem ako sa to stalo, ale ten najarogantnejší mal druhý deň modrý jazyk od atramentu a ja som nadobudol pocit, že určite v tom má prsty štvornohý ochutnávač pivnej peny. Ako ho poznám, hneď na to vyliezol na strom a tam zaspal.
Končilo sa mi pôsobisko a ja som mal posledných 14 dní. Mal som rozpísaný list s priloženou zápalkou. Sedel som vo Florencii a užíval si čarodejnícky svet.
„Píšeš priateľke?“ opýtala sa ma kolegyňa, ktorá ma nesmierne vytáčala.
„Áno,“ povedal som jej a začal jesť jablko.
„Hi, hi, to je milé. Ty romantik jeden,“ žmurkla po mne a ja som sa necítil príjemne.
Rys by jej povedal niečo šťavnaté, ale isto teraz drichme, pomyslel som si a usmial som sa. Chýbali mi. Archív, univerzita, kaviareň plná študentov, polievky pre kameňožrútov, blúdičky, škriatkovia a najviac jej vlasy. Vlasy, ktoré som chcel strapatiť, rozosmievať ju a to všetko ďalej.
Skončil deň v práci a ja sa pobral na most Ponte Vecchio. Kúpil som si zmrzlinu, pretože nikde na svete il gelato nemá takú chuť.
„Mám radšej Danteho citáty o Beatrice. Celý čas som si ich čítala, aby som ti vyčítala, že ich nevieš!“ povedala vedľa mňa žena. Strapatá v čiernom tričku sa na mňa pozerala nádhernými očami. Mne spadla zmrzlina od prekvapenia a ona ma objala. Pohrabal som jej vlasy. Nevedel som, kde sa tu berie, ale nepýtal som sa. Bola pri mne. Nad riekou Arno. Bola pri mne, keď som ju potreboval. Vo Florencii, hoci na inom moste, kde údajne stretol Dante Beatrice, ale bola tam.
„Prišla som na lodi. Pretože som chcela vedieť, či ti nedošli zápalky a nezamrzneš,“ usmiala sa a bola nežná.
A tak sme sa chytili za ruky, šli do prvej trafiky a kúpili zápalky. Aj lístky na MHD, aby sme nešli na čierno. V Taliansku kúpite lístky na MHD v trafike. Pokiaľ vám predavačka nepovie: „FINITO!“
Vzali sme si červené víno, syr a na deke sme sa kochali Toskánskom.
„Je tu nádherne. Drak by mal kde lietať,“ usmiala sa na mňa.
„Vždy sa objavíš, keď to nečakám,“ pošteklil som ju po ruke.
„Chýbal si mi. Naše spoločné raňajky, naše výlety, prechádzky a naše spoločné zaspávania,“ pošepkalo mi dievčatko so zápalkami.
Dostala voľno v knižnici a prišla si po mňa. Po tých mesiacoch sme chceli byť spolu. Najprv ona zmenila prácu, keď rys donútil erotomana, aby sa skrýval na ženskej toalete, potom prišiel archív a aj cesta po Európe, aby som získal kontakty.
„Budeme len pozerať na krajinu, piť víno, užívať si výhľad na pomaranče a doberať sa,“ navrhol som jej.
„Ale ja si neviem nikoho doberať,“ pošteklila ma, zatvárila sa ako malé dievčatko, ktorému spadla zmrzlina na tvár.
Opäť sme boli spolu, plánovali cestu vlakom domov. Dva dni vo vlaku spoločne.
„Boli doby, keď som ťa nenávidela. Vášnivo,“ priznala sa mi.
„Boli doby, keď som si myslela, že nie som pripravená na to byť šťastná a ľúbená,“ začala plakať.
Objal som ju. Bolo to tiché a potrebné. Pre oboch. Boli doby, keď nám narcistické svine vysávali život. A my sme aj napriek tomu našli silu a boli spolu.
„Potom som ťa spoznala a začala potrebovať. Chýbal si mi. Strašne neznášam tie dni, keď ťa potrebujem a nie si pri mne,“ priznala sa.
„Spoznal som ľudí, ktorí mi ublížili. A nevládal som. Snívať. A potom si prišla ty,“ pošepkal som jej.
„Škoda, že sme sa nespoznali skôr,“ povedala mi a pohrabala sa mi vo vlasoch.
„Asi ste na to ešte neboli pripravení,“ povedal nejaký divný hlas. Znel posmešne.
„Chápete. Proste ste boli príliš dobrí. Preto vás každý okašľal a zaslúžili ste si to. Tak ako si o chvíľu zaslúžite niečo oveľa horšie,“ hlas znel z chlapa, ktorý sa približoval k nám.
Zoznam dielov:
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-zoznam
