Rys pomaličky sledoval okolie a povedal, že sa hneď vrátime. Drak nás už čakal vonku.
„Už sa teším ako si prevetrám pľúca nad Alpami a potom nad Apeninami,“ začal opatrne.
„Ja sa teším, ako si prevetráš pľúca, keď fľochneš do ksichtu oheň tomu drevorubačovi,“ podpichol rys a sadli sme si na jeho chrbát.
„Veď vieš, že sme sa dohodli, že vás počkám v ústraní, keby niečo. Chceš vidieť ten titulok v novinách? Drak premenil agresívnu, arogantnú, servilnú osobnosť, ktorá používa toxicko-manipulatívne techniky, na kus prachu,“ pousmial sa. Ja som sa rozosmial, lebo oni dvaja by toho boli schopní.
„Aha, máš pravdu. Naša výprava je tajná,“ pokračoval rys.
„Už sme nad Alpami. Cítim sa ako v knihe Zem ľudí. Pomaly sa rozsviecujú svetlá. Tam majú stromček, tam klzisko, inde si štrngli,“ tešil som sa.
„Chcel si vianočnú náladu. Mestečká sa rozsviecujú ako lampióny na Vianoce, čo?“ povedal mi drak.
„Dobre, ale vysvetlite mi prečo letíme počas Štedrého dňa do Florencie? To tam ideme vzdať Dantemu poctu alebo čo?“ nedalo mi.
„Ideme na návštevu. Za tvojim bývalým kolegom a zahráme mu Vianočnú koledu na rysov spôsob,“ sprisahanecky sa na mňa pozrel a potom si umýval zadnú labu. Ja som bol v nemom úžase.
„Klesáme páni, vysadím vás kúsok pri Pise. Loďku nájdete a cez rieku Arno sa dostanete k svojmu fešákovi. Keby niečo, idem hľadať toskánsky med,“ nechal nás a odletel si skúmať Toskánsko.
Loď sme našli okamžite, resp. rys skočil do rieky a už stál na lodi s nejakým chlapíkom. Bol mi akýsi povedomý.
A tak nás smeroval. Stále mlel čosi o tom, že predsa sa točí, a že sa narodil kúsok od toho mostu.
„Ďakujeme, maestro, ale na Šikmú vežu s vami pôjdeme inokedy. Držím vám však svoje laby, aby ste ľudstvu ukázali Voľný pád,“ pošteklil ho rys a ten sa usmial a ponúkol nám Pandoro a Panettone. Rys odmietol, že on radšej rybací sendvič.
Došli sme do Florencie, kde maestro otvoril dvere na jednom z mostov a tie ho vrátili do 16. storočia.
„Kam vlastne ideme?“ opýtal som sa ho.
„Už som ho videl, ide do práce, pretože tam má svojho šéfa. Stavím svoje fúzy o to, že si budú hladkať ego na tebe,“ zasyčal rys a my sme sa už túlali ranným mestom ako ja v lete.
„Ako to vieš?“ opýtal som sa ho.
„Prečo ma volajú Ostrovid?!“ spýtal sa ma a dal mi jasne najavo, že ho otravujem takými bežnými vecami.
„Ale ja tam nepôjdem,“ protestoval som.
„Veď si neviditeľný,“ poznamenal rys. Keď som sa pozeral do zrkadiel, nevidel som svoj obraz.
Na policajnej stanici bolo ticho. V archíve sa svietilo a naozaj, bolo počuť dva hlasy.
„Ešteže tá pijavica odišla. Poviem vám šéfe, veď on nič nevedel. Všetko som za neho robil ja po víkendoch. A on si chodil cez pracovnú dobu na poštu,“ rozprával ten kolega, čo mi robil peklo.
Šéf mlčal a nejasne sa usmieval. Pasívne s ním súhlasil, ale keďže bol jeho šéf, nechal ho tak.
„Tie staré spisy som dokončil včera, nemusíte mi ďakovať,“ a rozrehotal sa na celú miestnosť, že div neprasklo zrkadlo.
„Prajem príjemný a nikým nerušený dobrý deň,“ ozval sa rys a ja som cítil, že príde veľké divadlo.
„Sem je vstup zakázaný!“ skríkol šéf.
„Áno, okamžite vypadni! Ako si sa tu dostala? Ty hlúpa mačka,“ skríkol a postavil sa pred šéfa.
„Myslím, že vo vašej mysli je to ako v bezpečnosti. Je to deravé ako sito na cestoviny,“ usmial sa rys.
„Čo si to dovoľuješ? Ako si sa tu dostala?“ vrieskal kolega a rys si pred ním začal umývať labu.
„No predsa dverami. Snáď si nemyslíte, že taký čistotný tvor ako ja sa bude hrabať kanálmi. Ale ako tak pozerám, tebe to cudzie nie je,“ poslednú vetu povedal veľmi nežne, ticho. Ako keby chcel niečo dôverné pošepkať.
„Čo tu chceš? Kto si?“ spýtal sa rysa kolega a rys sa uklonil.
„V civilizovanej spoločnosti sa ľudia predstavujú. Ako pozerám, na tomto oddelení je tolerovaný vreskot, hašterivosť, samoľúbosť a iné filozofické praktiky hodné štúdia,“ pokojným hlasom povedal rys.
Kolega aj šéf chceli na neho poslať nejaké kliatby, ale nevyšlo. Rys sa pozrel na ich prútiky, žmurkol a prútiky horeli v krbe.
„Tá mačka vie čarovať!“ skríkol šéf.
„Veruže vie. A vie aj ďaleko horšie veci robiť, synak“ povedal dosť hromovým hlasom.
„Choď preč! Zavolám políciu,“ kričal kolega a spisy sa začali rozpadať a samé od seba na seba písať červeným atramentom: „Nesmieš manipulovať“.
„Kámo, ty si polícia,“ usmial sa rys. A ja som dostal záchvat smiechu, div som sa neprezradil.
Zoznam dielov:
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-zoznam
