reklama

Tajná história mráčikárstva

Mráčikárstvo, tak isto ako slniečkárstvo, sú politické ideológie. Ako také sú zlepencami rôznych postojov a názorov.

Tajná história mráčikárstva
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tieto názory niekedy navzájom ladia, niekedy nie. Do zlepencov patria aj riešenia, za ktoré sa jednotlivé strany zasadzujú, rovnako ako historické udalostí, ktoré ich sformovali.

Kúskom slniečkárskej histórie sme sa zaoberali minule, skúsme preto teraz pochopiť mráčikársku ideológiu, a to cez jeden čriepok jej histórie.

Vzdelané obecenstvo často predpokladá, že mráčikárstvo bolo vždy zlé až desivé (fašizmus) a nakoniec vždy neúspešné (opäť fašizmus). Pozrime sa preto na mráčikárske hnutie, ktoré bolo obrovské, síce často násilné, ale zato neuveriteľne úspešné a ktorému vďačíme za to, že naše životy sú dnes, ak nie vyslovene dobré, tak prinajmenšom znesiteľné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Áno, hovorím tu o medzinárodnom robotníckom hnutí - A prv než dôjde k omylu: Hovorím o robotníckom hnutí, ktoré pozostávalo z robotníkov, nie o vojenských prevratoch prezlečených za socializmus (Latinská Amerika, Afrika), či o sedliackych vzburách zamaskovaných ako komunizmus (Rusko, Čína). Hovorím o robotníckom hnutí v priemyselných krajinách, o robotníckom hnutí vzniknutom zdola, o robotníckom hnutí v Anglicku, v Nemecku, alebo v Spojených Štátoch.

A pre tých z nás, ktorí ešte prešli socialistickým školstvom: Áno, učebnice dejepisu nám podávali pokrivený obraz sveta a je namieste nedôverovať tomu, čo sme sa vtedy naučili. Ale v jednom nám klamať nemuseli: Priemyselná revolúcia nebola k robotníkom milosrdná. Priemyselná revolúcia je síce prapríčinou nášho dnešného bohatstva, ale to neznamená, že máme zatvárať oči nad utrpením, ktoré ju sprevádzalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Robotnícke noviny z roku 1899 napríklad opisujú podmienky v najväčšej chemickej fabrike v Glasgowe: "Vzduch je tu natoľko jedovatý, že robotníkom sa hovorí Whiteove [majiteľ továrne] mŕtvoly... Sotvaktorý robotník nemá v nosnej prepážke dieru, ktorou by sa dala prestrčiť ceruzka... Ich žalúdok udrží iba istú stravu. Niektorí platia svojim kolegom za to, aby im predžuli jedlo..."

Zaujímavé je porovnanie údelu robotníkov za priemyselnej revolúcie a otrokov na amerických plantážach, a to najmä keď si uvedomíme, že majitelia fabrík často predpisovali svojim robotníkom ako sa majú správať aj mimo pracovnú dobu, či piť alkoholické nápoje, kedy chodiť spať a podobne. Pokusy donútiť robotníkov, aby nakupovali potraviny len od svojho zamestnávateľa tiež ukazuje, že hoci postavenie robotníkov bolo o čosi lepšie ako postavenie otrokov, snahy zredukovať ich na túto úroveň v žiadnom prípade nechýbali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj robotníci sami sa do určitej miery identifikovali s otrokmi. Svedčí o tom dnes už zabudnutý výraz "wage slavery" (platové otroctvo). No starej robotníckej zástave zo Škótska vidieť čierneho muža v okovách. Nápis nad ním hlása: "Nie som aj ja človek a brat?" Keď roku 1833 zrušil anglický parlament otroctvo, vypukli nepokoje požadujúce, aby boli najprv oslobodení bieli otroci.

Situácia teda bola dlhodobo neudržateľná a napätie sa muselo nejako vybiť. Z pohľadu našej témy treba povedať, že tu existovali dva názorové prúdy. Jeden bol, ako by sme dnes povedali, "slniečkársky", ten druhý zas "mráčikársky". K prvému patrili všetky druhy utopického socializmu, kresťanské odbory a podobne. Tento smer si predstavoval, že rozpory možno urovnať mierovou cestou. Že továrnici, hnaní buď humanizmom, alebo kresťanskou láskou k blížnemu dobrovoľne zlepšia podmienky vo svojich fabrikách a že robotníci sa pri svojom boji o lepšie životné podmienky na oplátku zrieknu násilia. K druhému, mráčikárskemu prúdu patril samozrejme Marxizmus so svojim dôrazom na násilný triedny boj a na nezlučiteľnosť záujmov kapitálu a proletariátu, ako aj anarchizmus, ktorý bol ešte na začiatku XX. storočia rovnocennou alternatívou k Marxizmu, potom však zomrel niekde na poliach španielskej občianskej vojny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z dnešného pohľadu vidíme, že slniečkári zlyhali na celej čiare. Predstava utopického socializmu bola asi taká zmysluplná ako predstava utopického otrokárstva.

Mráčikári vyhrali.

No nevyhrali takým spôsobom, ako si to predstavoval Marx. Nevyhrali násilným prevratom. Napriek ozbrojeným stretom s políciou a armádou, napriek vzburám a revolúciám, napriek štrajkom a demonštráciám, robotnícke hnutie nakoniec nevyhralo zavedením diktatúry proletariátu. Vyhralo vytvorením mocenských štruktúr paralelným ku štátnym štruktúram, teda odborov a robotníckych strán, dokonca nadnárodných inštitúcií (internacionály), a využitím hrozby násilia na ich postupnú integráciu do pletiva štátu. Tak tu máme dnes sociálno-demokratické strany, ktoré sa vo voľbách stretávajú ako rovný s rovným s buržoáznymi stranami, máme právo na štrajk, vo fabrikách odbory a v Nemecku dokonca zástupcov odborov, čo sedia v správnych radách bok po boku s investormi.

Tak, čo onak, každý, kto sa zamýšľa nad históriou robotníckeho hnutia by si mal spomenúť na to, za čo on osobne, vo svojom živote, vďačí robotníckemu hnutiu: Za to, že pracuje osem a nie šestnásť hodín denne, že má víkendy a platenú dovolenku, za to, že jeho malé deti nemusia pracovať vo fabrike, že má zdravotné aj dôchodkové poistenie, materskú dovolenku, platené nadčasy a že pri práci užíva relatívnu bezpečnosť.

Robotnícke hnutie však zároveň poskytuje aj varovné príklady.

Anekdota o tom, ako za apartheidu v Južnej Afrike rozšírila vláda zoznam povolaní, ktoré mohli vykonávať čierni robotníci a Komunistická Strana Južnej Afriky, vydesená predstavou poklesu platov, zvolala na protest demonštráciu pod heslom "Bieli proletári všetkých krajín spojte sa!" je zrejme apokryfná. Je však charakteristická pre mnohé skutočné problémy vo vnútri robotníckeho hnutia.

Jednotlivý robotník je sám o sebe bezmocný a robotnícke hnutie môže fungovať len vďaka vzájomnej spolupráci. Len spolu môžu robotníci založiť odbory, zorganizovať štrajk, alebo zmeniť výsledky vo voľbách. Lenže mráčikársky postoj k životu, pochopenie, že život je boj a že dobrým slovom človek nič nezmení, ktoré bolo také užitočné v boji proti buržoázii, zároveň neustále rozkladá vzájomnú solidaritu medzi robotníkmi. V dnešnej dobe sa to prejavuje predovšetkým bojom robotníkov proti imigrácii, proti cudzím robotníkom, ktorí by doma mohli zaberať pracovné miesta a stláčať platy. V minulosti to bolo podobné, videli sme však tiež príklady, keď kvalifikované vrstvy robotníctva odmietali zdieľať vybojované výdobytky s nekvalifikovaným robotníckym plebsom.

Najväčšie zlyhanie medzinárodného robotníckeho hnutia sa však udialo roku 1914.

Keď spisovateľ Stefan Zweig, žiaden robotník, ale puncovaný meštiak, píše o dobe pred prvou svetovou vojnou, hovorí, že vtedy nikto neveril, že by vojna mohla vôbec nastať. On sám si myslel, že po vyhlásení vojny by robotníci okamžite vytrhali koľajnice a vstúpili do generálneho štrajku.

A skutočne: Druhá Internacionála (medzinárodné združenie socialistických strán) vydáva jednu proklamáciu proti vojne za druhou. Neustále zdôrazňuje, že záujmy robotníctva ako celku stoja nad záujmami jednotlivých štátov. Predstavitelia jednotlivých krajín ostentatívne deklarujú vzájomnú solidaritu.

Lenže chmáry sa zbierajú už desaťročia. Keď sa roku 1870, po nemecko-francúzskej vojne nemeckí sociálni demokrati postavili proti pruskej anexii Alsaska-Lotrinska, keď za týmto účelom začali zvolávať demonštrácie a vydávať proklamácie, len v Štutgartskej oblasti pokleslo členstvo v strane na menej ako polovicu. Podobná situácia nastala roku 1906, keď strana odmietla hlasovať za ťaženie proti domorodým povstalcom v nemeckých kolóniách v južnej Afrike. Nasledujúceho roku, v predčasných, tzv. hottentótskych, voľbách stratila sociálna demokracia polovicu kresiel v parlamente. Strana sa pomaly učí, že ich členská základňa neberie heslá o medzinárodnej solidarite príliš vážne a najmä, že ísť proti národným záujmom znamená politickú samovraždu.

Zástupcovia Nemecka v Druhej Internacionále teda veselo podpisujú všeobecné vyhlásenia proti vojne, keď však príde na stôl záväzný návrh, aby členské krajiny v prípade vojny zorganizovali generálne štrajky a povstania, postavia sa proti.

A keď sa potom skutočne schyľuje k vojne, vyústi celá táto komédia do jedného veľkého zmätku.

Zmätok je o to väčší, že vodca francúzskych socialistov a najväčší vtedajší odporca vojny, Jean Jaurès, podľahne presne v kritický okamžik, 31. júla 1914, atentátu.

Nemeckí socialisti vysielajú do Francúzka zástupcu, ktorý má presondovať situáciu. Vyslanec sa 3. augusta vracia a oznamuje, že francúzski socialisti budú zrejme hlasovať za vojnové pôžičky.

V Nemecku sa zas stretne vodca francúzskych odborov s vodcom nemeckých odborov a pýta sa ho, čo nemeckí robotníci urobia proti nastávajúcej vojne. Odpoveďou je ticho.

V nasledujúcich dňoch sa celá budova medzinárodnej robotníckej solidarity rúca ako domček s karát. Jednotlivé národné strany neveria, že strany v iných krajinách sa postavia proti vojne. Veria, že budú hlasovať za vojnu a tak odmietnu znefunkčniť vlastnú krajinu v stave kritického ohrozenia a sami hlasujú rovnako. Všetky strany, jedna ako druhá, vyhlasujú, že sa nespreneverili svojim pacifistickým ideálom, pretože hlasovali za jedinú dobrú vojnu, totiž za vojnu obrannú.

A tak sa začína štvorročný bitúnok, na ktorom, okrem iných, zomreli aj milióny robotníkov zo všetkých zúčastnených krajín.

Martin Sústrik

Martin Sústrik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  1 348x

Ako funguje svet. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu