Neobyčajne obyčajné dni 4

 Krčma to vždy istí - to už bolo skoro heslo. Prišiel aj Edo a výnimočne sa s ňou opil. Pohádali sa , Edo vystrelil ako raketa. Dvere sa zabuchli, bolo vidieť len siluetu strácajúcu sa v tme. Rebeka sa hneď po jeho odchode tiež šuchtala domov. „Deň ubehol ako maratónec a ráno do práce“ pomyslela si. To však ešte netušila, čo ju čaká ráno. Vstala o 8.00 a pomaly vyrazila. Celú cestu bola zamyslená takže si ani nevšimla , že stojí pred reštauráciou. Pred dverami začala prešľapovať na mieste, akoby na niečo čakala, alebo sa jej tam vôbec nechcelo ísť. Bola unavená, sklamaná, bolo jej zle a vôbec nemala náladu na ľudí. Už pred dverami počula krik. Chcela sa hneď otočiť. Nejakú dobu váhala, potom vošla. Vedúci bol ožratý ako teľa a vedúca vyzerala na porážku. Bola červená a z očí jej šľahali iskry „ Pozri sa na seba ako vyzeráš! Padaj domov spať“ povedala celkom pokojne na to, aká bola vytočená. „ Čo by som šiel spať, radšej mi povedz ako sa staráš o zamestnancov a ako ich platíš“ povedal.

„ Čo ťa do toho, majú zmluvy, vedia koľko zarábajú a padaj“ zvreskla prekvapene. Vedúci sa nedal: „mám sa čo starať, pokiaľ viem tento podnik patrí ešte stále mne a pokiaľ si ho neprepíšeš na seba ,ani sa neozývaj“. Do vedúcej akoby vošlo sto čertov. Od zlosti sčervenela a okamžite doňho: „A ty čo tu chľastáš , platil si to? Si ožratý ako prasa a vravím ti vypadni“. „ Čo by som vypadol, je to moje. Však vypadni ty aj tak tu iba každému žerieš nervy a hlavne zamestnancom “ skríkol ! „ Ja že im žeriem nervy? Na teba sa nemôžu pozerať a počúvať ťa . Však sa spamätaj“ jačala! „ Nejdem“ prísne zdôraznil. Vedúca sa už neovládla zdrapila slzný plyn a nastriekala mu ho do očí. „ Máš čo si chcel“ povedala škodoradostne. Rebeka myslela , že sa jej rozskočí hlava, alebo rozletí na milión kúskov. „Ako keby nás zaujímalo, čo majú medzi sebou. Iba čo nás zbytočne stresujú a kazia nám deň“ pomyslela si. „ V takomto prostredí sa nedá robiť“ skonštatovala. Kuchárka sa pridala: „ to si nevšímaj, ja to počúvam od rána“. „ Normálne sa mi trású ruky“. Kuchárka bola strašne citlivá a Rebeka si všimla , že má slzy na krajíčku. Chvála bohu obaja odišli . Rebeka sa upokojila. Okolo obeda prišiel Sebastián, no Rebeka bola taká zničená, ani úsmev mu neopätovala. Najedol sa a prisadol k baru ako vždy. „ Čo ti je, prečo si taká smutnučká“ opýtal sa citlivo? „ Ale zasa sme mali ráno show“ povedala nahnevane. „ Starý bol ožratý“ spýtal sa? Sebastián aj všetci ľudia odtiaľto dobre poznali túto rodinu. Rebeka mu všetko vyrozprávala a spýtala sa , či sa nechce uvoľniť z práce. Dohodli sa o piatej v bare, kde sa stretávali. Po pracovnej dobe šla Rebeka niečo namaľovať na výstavu, ktorá sa blížila. Maľovanie bol jeden zo spôsobov jej relaxu. Dokázala maľovať aj celé noci. Cestou stretla bývalého priateľa sesternice, Hrocha. Len sa pozdravili . Nechápala čo Na ňom Mandolinka videla. Bol holohlavý, škaredý a tupý. Otrasná kombinácia.

O pol piatej už bola v bare. Objednala si pivo a netrpezlivo čakala na Sebastiána. Bol presný. Opustili bar a šli na prechádzku. Prešli sa k horskému penziónu a sadli si vonku na čaj. Dnes sa rozprávali o samých vážnych veciach. Rozprával o bratovej žene ako sa k nej chovali v pôrodnici , že jeho manželka nebude nikdy rodiť na Slovenku, pretože ju týrať nenechá. Teda pokiaľ Sebastián nevyťahoval vreckovku, pretože mal nádchu. „ Tečie mi z nosa ako mladému kokotovi“ vyškeril sa. „ Čože? To som ešte nepočula. Ty perverzák jeden“ zasmial sa. „ A prečo toľko fajčíš? Radšej si daj čokoládu. Je lacnejšia a chutnejšia“ povedal. „ Keby sa to dalo, tak to zmením“ zahundrala. Rebeka nemala silnú vôľu na to , aby prestala fajčiť. Nikdy nevydržala ani jediný deň. Bola závislá od chuti toho smradľavého dymu, od prvého potiahnutia si po posledný. Rada sa s ňou pohrávala, zbožňovala ju už len na dotyk. Nevedela si bez cigarety predstaviť deň a život vôbec. „ Čo to je napísané na tej krabičke? Full Flavor? To je akože plné múky?“ spýtal sa. „ No, cigarety múčne. Fajčím múku, nie je škodlivá“ usmiala sa. Sebastián sa postavil: „ idem sa pozrieť či som ešte chlapec“. O chvíľu sa vrátil a priniesol dve horalky: „papaj“. „ To sú zo záchoda“? spýtala sa ironicky. „ Sú staré to som si mohol myslieť“. Dal by si si takú čerstvú, krehučkú rozplývajúcu sa na jazýčku“? Myslela si horalku“? Ty vieš dobre na čo som myslela“? dodala. Rozprávali sa ešte o vojne a o presvedčení vypadnúť niekam do zahraničia, hlavne čo najďalej od Slovenska .Bolo už neskoro. Zaplatili a Sebastián odprevadil Rebeku na stanicu. Nečakali dlho. Nastúpila do vlaku a Sebastián sa jej strácal z dohľadu v objatí starých budov a obchodov. Čas strávený vo vlaku využila na zhodnotenie celého dňa. „ Bol to príjemný deň „ vzdychla si. Od vlaku sa rýchlou chôdzou náhlila domov. Najedla sa , zmyla zo seba celodenný prach z ciest , z ľudí, striasla ako tak únavu a vyvalila sa na gauč. Stlačila gombík a samé telenovely, reklamy a telenovely . Zodvihla sa a smer bol vyhlásený pajzel. Tam to bolo ako v telke to isté dookola. Opäť tí idioti, ktorí ju nechápali a vlastne ani ona ich. Nezáležalo jej na ich živote , ani na nich samých. Nechápala ich stupídnu zábavu. Buď si nadávali , alebo sa pobili , o chvíľu boli najlepší kamaráti a opäť spolu pili. Trend bol kto viac nadáva a smeje sa sám na sebe , ten je naj. Boli to magori. Totálny gól bol, keď jedna blondína od stola oproti, pozerajúc sa na klip, kde muž hrá na klavír penisom zahlásila: „ to je virtuóz, skoro ako Hamlet“. V takých chvíľach normálny človek nevie, či sa má smiať na hlúposti, alebo plakať nad urážkou Hamleta. Bolo to srdcervúce. „ To je nemožné. Idem domov“ povedala znechutene. O desať minút sa váľala na gauči a prepínala programy. Pár minút po výbere zaspala. V noci prišiel Edo, ktorého ráno zbadala spať na gauči prikritého poťahom. „ Môžem si ísť ľahnúť k tebe“? opýtal sa rozospato. „ Pre mňa za mňa“ odvetila. Než odišiel snažil sa ju zobudiť asi „ 15“ minút. Rebeka sa rozzúrila: „ Veď stále Rebeka , Rebeka, Rebeka čo chceš“? „ Ideš za mnou zamknúť“? opýtal sa. „ Je vidno to ma musíš budiť kvôli takej kravine“? namrzene. Čo najviac zo všetkého neznášala, bolo keď ju niekto vyrušoval v spánku. Vedelo ju to vytočiť do nepríčetnosti. Vtedy bola nepríjemná ,až hnusná. Šla ho odprevadiť k dverám. Pobozkal ju a odišiel. Ich vzťah bol celkovo divný a v poslednom čase úplne o ničom. Mala pocit , že to nemá zmysel. Iba nezmyselné hádky buď z jej, alebo z jeho strany. „Najhoršie sú straty rozčarovania“ myslela si. O ôsmej už stála na zástavke. Nechcelo sa jej ísť do práce, hlavne keď ani netušila , čo zas bude. Nebo plakalo a pod dáždnik ju ukryl neznámi pán. Rozprával jej, že pracuje ako SBS v sklade u Číňanov. Jej otec ich volal Mňaukáči. Hovoril, že jedného volá WU Kong , že aj tak sa volajú všetci rovnako . Zabával sa na tom , akí sú nízki a smiešni . Celkom jej zlepšil náladu. Dokonca aj zabudla že má vystupovať. Tak vybehla v poslednej chvíli, čo sa jej stávalo často. Pomaly vykračovala trasou, ktorú poznala aj so zavretými očami. Pred vchodom sa zamyslela, akoby zaváhala a vošla. Pripravila stoly , nachystala príbory a poupratovala, aby sa zákazníci cítili dobre. Vždy bola na zákazníkov milá sama od seba. Vedela, že keď príde nejaký drzák tak jej to pokazí náladu na celý deň. Riadila sa starým porekadlom : „ Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe“. Asi o 11 vošiel Sebastián do kuchyne. Prekvapene naňho pozrela: „ Ahóój láska moja . Čo tak skoro“? „ Ideme dnes do terénu , takže nestihnem obed. Prišiel som povedať aby ste zbytočne nevarili navyše“. A už ho nebolo. Rebeka premýšľala, či to boj naozaj pravý dôvod prečo prišiel. Napadlo ju, že možno chcel vidieť ju. Nevedela , čo si má myslieť, lebo nedával najavo nič. Tak to bolo dobre ,pretože sa chystal odcestovať do Holandska. Túžil potom. A na čo začínať nový vzťah, keď nevie, čo bude. Rebeke to neprekážalo, dobre vedela aká je .Zaľúbi sa , doslova sa zblázni a o nejakú neveľmi dlhú dobu to zmizne bez stopy. Akoby tie city nikdy neboli ako by to bol len sen, alebo výmysel.