V sérii Letných Shakespearovských slávnostísom počas niekoľkých ostatných rokov videl mnoho predstavení (žiadne znich dva krát) na rôznych miestach (Praha, Brno, Bratislava) a s rôznymobsadením vrátane hosťujúcich divadiel. Každé predstavenie bolo svojim spôsobomzaujímavé, každé mi prinieslo niečo nové, na každom bola troška ináatmosféra. Predstavenie v pondelok večer (24. 7. 2006) bolo pre mňa doteraznajúžasnejšie.
Význam celého podujatia pozdvihol fakt, že to bol meninový darček. Našadivácka skupinka sa stretla pred bratislavským hradom vo vzornom predčase, atak sme mali možnosť nájsť si v hľadisku miesto s veľmi pekným výhľadom.Zo zvukovej aparatúry sa v príjemnej hlasitosti niesli tóny skladieb od MikaOldfielda z albumu Voyager -- neskromne som to vyhodnotil ako ďalší bonusk mojim meninám. Povinne som si prelistoval program (za 50,- Sk) s tým, že čítaniusa budem venovať počas prestávky, prípadne doma.
Okolo pol deviatej sa hudba začala vzďaľovať, obloha potemnela a svetlása začali sústreďovať na javisko. V portáli (aj keď pre takto poňatú scénuje ťažko hovoriť o nejakom portáli) bolo vidieť pripravených namaľovanýchhercov. Obloha ešte viac stmavla a predstavenie začalo. Najprv len zopár a vzápätívo veľkej hustote začali z oblohy padať obrie kvapky vody. Z mnohých miestsa diváci začali presúvať pod arkády nádvoria hradu. Chvíľusom ešte posedával, potom som sa postavil, aby som si predstavenie mohol lepšievychutnať. Scénu osvetľovali blesky a dozvučovali ozveny hromov. Pretože prívalvody neustával -- skôr naopak -- uchýlil som sa aj ja k presunu do nového hľadiska-- pod arkády. Vietor hnal prívaly vody ponad strechy hradu. Spodnépodsvietenie doplňovali blesky -- v ich modrastom svetle na okamih šnúry vodyakoby spevneli. Scéna bola za pár minút pripravená na novú mutáciuShakespeara: Ako sa vám páči labutie jazero. Aby bol umelecký zážitokdokonalejší, neviditeľné bytosti začali preskupovať umelohmotné sedadlápre divákov do nového dynamickejšieho a tvarovo naturálnejšieho formátu.Spomenuté motívy sa v úvode hry troška opakovali, pričom sa hranica medzi hľadiskoma javiskom začala vytrácať. Zopár divákov v prvých radoch pod arkádami(ja medzi nimi) dostávalo nepravidelné prídely vlažnej sprchy. Okrem toho sanašlo niekoľko odvážlivcov, ktorí predviedli na tejto scéne niekoľkoumeleckých krokov -- alebo skôr baletných skokov. Bolo úžasné pozorovať, ako rôzne typy nôhv rôznej obuvi dopadali do niekoľkocentimetrovej vody na dlažbe aby vytvorilimalý gejzír a na malý okamih suchý ostrov. Zvukovú kulisu začal dopĺňaťhukot vody miznúcej v hlbokom kanále (keby aj na našich cestách voda taktoodtekala). Zosvetlená obloha po dvadsiatich minútach signalizovala prestávku.
Môj pôvodný zámer, že si počas prestávky prečítam niečo z programusom nerealizoval. Staral som sa o svoju bielu umelohmotnú stoličku, ktorábola mokrá aj na sedadle i napriek môjmu geniálnemu nápadu otočiť ju doluhlavou. Väčšina divákov sa počas prestávky (podobne ako aj pred ňou) osviežovala v bufete. Netrvalo dlho a stoličky boli opäť na svojichmiestach, ľudia (ktokoľvek kto tam bol a chcel) sa venovali ich utieraniu a sušeniu.Letisko hlásilo: "Už to končí.", usporiadatelia: "Ešte takúpolhodinku.". To bol koniec prestávky.
Opäť zaznela hudba a postupne sa rozsvecovali jednotlivé svetlá. A začalodruhé dejstvo: veľmi podobné tomu predošlému, ibaže tentoraz som stoličku(teda dve) prikryl svojim igelitovým pršiplášťom. A znova pod arkády... Vovetre igelit šušťal, ale neodletel. Svoju rolu však po chvíli dohral: užzakrýval len operadlá a mal som pocit, že keby som ho tam neupevnil tak dômyselne,tak scénu už dávno opustí. Dej začal akosi upadať, mne prišlo môjho pršiplášťaľúto a tak som to celé obohatil ešte o postavu zvonára z chrámu Matky Božej.Vybehol som na scénu (už všetko bola scéna) prihrbený so špicatou kapucňoupožičaného zvršku nad hlavou a hopsaním po čo najmenej zaliatych dlaždiciachsom sa dostal až k plápolajúcemu pršiplášťu. Odmontoval som ho zo stoličieka hrdo (už bez poskakovania) som ho priniesol do sucha pod arkády. Hrdý kroksom si mohol dovoliť, pretože som mal od chodidiel po kolená aj tak všetkomokré. Po sľúbenej pol hodine už nebolo príliš na čo pozerať a ľudia sazačali rozchádzať -- mysleli si, že sa predstavenie končí. Nebola to úplnepravda, pretože i mimo areál hradu bola situácia podobná: prietrž mračienzrejme nad celou Bratislavou (teda asi okrem letiska).
Cesta domov bola primeraným zavŕšením celého večera -- trolejbusy totižnepremávali kvôli postŕhanému vedeniu. Premočené odevy som doma rozvešalkde sa dalo a takto kultúrne vyžitý a očistený som sa uložil do postele.Uspával ma šum doznievajúceho dažďa a na holej koži ma hladil prievan idúciod okna. Dokonalé! Už dávno som nezažil niečo, po čom by som mal takto zježenévšetky chĺpky. Ak sa ma hockto spýta "Ako sa mi páči?" nemôžem odpovedaťinak než: "Fantastické, úžasné, ešte raz ďakujem za tento darček." (A už sa vopred teším na ďalšiu Shakespearovú búrku...)
