Napriek autoritám mávam svoj (niekedy odlišný, ale opraviteľný) názor. A moje srdce teraz vysiela silný signál: bolím, nevládzem. Mávam záchvaty ťažšieho dýchania, točieva sa mi hlava, zrak sa mi rozostruje. Keď večer ležím v posteli, nemôžem zaspať, keď napokon zaspím zobúdzam sa spotený a vyľakaný. A k tomu ešte (možno nesúvisiace) nechutenstvo a problémy s trávením.
Nie som chorý -- asi je to pravda, že srdce nebolí. Niekto, kto bol v mojom srdci a mal prístup všade, odišiel. Nebolo treba vykopávať dvere, moje srdce nie je väzenie. Odišiel slušne, pozdravil, poďakoval... Mal som predtuchu, ale bránil som sa očakávaniu. Teraz sa snažím otvorené dvere zavrieť. Akosi nesedia a hlavne: je za nimi obrovitánske prázdno. Prikladám obklady, skúšam chladiť, zohrievať. Otvorená rana krváca a asi sa bude dlho zatvárať a hojiť. Zostane jazva -- viem to a nenamietam. Budem na ňu hrdý, bude to taká sympatická (možno i sexi) jazvička, ktorá láka čas od času pohladiť a spomenúť si. Ale teraz -- srdce bolí a nevládze. Ja zatiaľ vládzem. Len dúfam, že než príde ten čas, že nebudem vládať už ani ja, tak ma moje srdce podrží.
