Príjemná pizzeria blízko môjho domova, moje obľúbené miesto v kúte s výhľadom na barový pult – voľné. S pocitom zadosťučinenia sme sa usadili a ja som si objednal chutnú pizzu s kúskami hydinovej pečienky a na tenko nakrájanými jabĺčkami. A jedno pivo. Kamarátka, ako zvyčajne, nič.
Chvíľu sme sedeli mlčky. Vnímal som atmosféru a snažil som sa odbúrať hluk hudby a blikot monitoru na konzole. Hľadel som na miesto oproti sebe. Kývnutím hlavy a pohľadom som jej dal možnosť rozhovoriť sa. Tak ako? Čo ťa ku mne privádza? Napriek šumu okolia som vnímal tak trocha až trápne ticho. Upil som poriadny hlt z pohára a využil príležitosť. Dnes sa mi v práci darilo, a tak som sa mal čím pochváliť. Také resumé dňa. Trpezlivo načúvala. A tak som pridal, čo ešte chystám a spomenul som si aj na to, že cez víkend idem za bratom na chatu. Vychutnával som si pizzu a pivo a hlavou mi vírilo množstvo ďalších myšlienok. Dojedol som a dopil. Venoval som jeden dlhý pohľad svojej spoločníčke. Stále bola ticho. Z môjho hlbokého nádychu vzišiel povzdych. Pocítil som smútok. Možno som aj pochopil. Pôjdeme spolu domov a svet necháme za dverami bytu. Tak to bude lepšie. Táto večera sa príliš nevydarila. Nebol to najlepší nápad pozvať Samotu do reštaurácie. Zdvihol som pohľad od dosky stola: „Pripravte mi účet, prosím...“
