Kradnúť ľuďom tváre nie je nemožné. Veď každý ich má toľko. V tom množstve tvárí a výrazov si to obeť mnohokrát ani nevšimne. Píšem o zlodejke tvárí, pretože sa mi minule zazdalo, že som ju videl, že som ju pristihol a že to bola žena. Neviem to však dokázať. Môže ich byť toľko...
Mihla sa v dave ľudí. Bola to ulica, možno zastávka alebo nejaká promenáda. Vlastne je to jedno. Videl som ju aj jeho. On ju zjavne čakal, ona ho zjavne hľadala. Netuším, čo tí dvaja o sebe vedeli. Ich vzájomné stretnutie bolo veľmi rýchle. Okamžik -- niečo ako cvaknutie fotografického prístroja. Z diaľky som nedokázal rozlíšiť, či si vôbec niečo povedali. Akoby len prešla okolo neho a znova sa náhlivo stratila v anonymnej mase. Viem však istotne, že keď sa k nemu blížila, on mal príjemnú a žiarivú tvár. Úprimné oči s iskričkami a jemne nadvihnuté kútiky úst. Troška rozšírenými nozdrami akoby vetril. Ten okamih stretnutia stačil na to, aby on o túto tvár prišiel. Áno, som si istý... Prosto mu ju ukradla. Ľahký úsmev, veselé oči -- to všetko bolo preč. Zaujalo ma to natoľko, že som ho začal sledovať. Chvíľu stál s novou tvárou, s vráskami na koreni nosa, s prižmúrenými očami, ktoré sa leskli. Táto tvár ho ťažila, krk dovolil hlave poklesnúť. Potom sa pohol. Prechádzal ulicami, motal sa v obchodoch, vozil sa dopravou, ale predošlá tvár sa mu už nevrátila.
Tento príbeh zrejme má aj svoje pokračovanie. Ja ho však nepoznám. Videl som len toto a takto som to zaznamenal.
