Je poludnie. Pripravujem si kávu na povzbudenie, príjemná vôňa ma upokojuje. Sadám si k notebooku a odpovedám na e-maily. V tom zazvoní telefón.
Na druhej strane sa ozve tenký, ustráchaný hlas:
„Pekný deň, môžem sa vás niečo opýtať?“
„Áno, nech sa páči,“ odpovedám.
Cítim, že to bude ťažký a zrejme dlhý rozhovor. Z dychu ženy na druhej strane telefónu vnímam paniku, občasný vzlyk.
„Volám sa xxx, som v nemocnici vo Veľkej Británii s dieťaťom. Má iba 30 dní. Chcú nám ho odobrať. Je plne dojčené. Viete nám pomôcť?“
Zasiahne ma to naplno. Cítim bezmocnosť, žiaľ, smútok.
Počas rozhovoru začínam s vysvetľovaním – o možnostiach, o tom, čo môžu urobiť, aké majú práva.
Matke som povedala:
„Budem vás sprevádzať a snažiť sa vám pomôcť, ako len budem môcť.“
Rozoberáme celú situáciu. Uvedomujem si, že matka je neuveriteľne starostlivá. Dieťa vyšetrili viacerí lekári a všetci sa zhodli – dieťa je v poriadku. Napriek tomu sociálna služba rozhodla, že bude „najlepšie“, ak sa dieťa odoberie a dá do pestúnskej starostlivosti.
Rodičov opakovane žiadali, aby podpísali dobrovoľné odovzdanie dieťaťa na 8 týždňov.
Odmietli.
Napokon, počas hospitalizácie, dieťa odobrali. Bez rozhodnutia súdu. Bez súcitu.
Odobrali dieťa od prsníka. Od milujúcej matky.
Je to neuveriteľne ťažké – pre matku, otca, a najviac pre dieťa.
Prvé kontakty boli plné zmätku, bolesti, bezmocnosti.
Povolené 3 stretnutia do týždňa, po 1,5 hodiny. Príliš málo...
Matka odsávala mlieko. Sociálna pracovníčka ho prevzala – s úsmevom, ktorý bolel.
Dostalo dieťa to mlieko? Nevieme.
Matka sa snažila, bojovala. Najprv kojila, potom podávala odsaté mlieko cez fľašu.
Na súde sme žiadali častejšie a dlhšie kontakty – a podarilo sa.
Teraz sú 4x do týždňa. Rodičia prichádzajú každý zvlášť.
Medzitým stretnutia so sociálnou službou, právnymi zástupcami, súdne konania...
Sú už vyčerpaní. Fyzicky, psychicky. Trvá to už 7 mesiacov.
Stará mama požiadala o zverenie dieťaťa do výchovy.
Je to jediné svetielko nádeje. Čaká nás posledné súdne pojednávanie, kde sa rozhodne o osude tohto malého človiečika.
Sprevádzam túto rodinu stále.
Verím, že dieťa bude opäť so svojou milovanou rodinou.
🕯 Odobratie dieťaťa má byť výnimočné a krajne nevyhnutné. Nie rutinný zásah.
Nesúhlasíme s tým, aby sa deti odoberali na základe možného rizika bez rozhodnutia súdu.
Tento príbeh je len jeden z mnohých. Ale každý jeden z nich znamená narušený detský svet, zlomené srdcia a traumu, ktorú nejde vymazať.
Kto vráti ten čas?
Kto zhojí tú tichú, no hlbokú bolesť?
💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.
Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287
