Strider je obyčajný ničím nevýrazný pracujúci občan, ktorý má rád šport, knihy, počítačové hry, svojich troch kamarátov a jednu kamarátku, rodičov, blízku rodinu a v neposlednom rade aj chvíle samoty. Ako každý občan do tridsať rokov nezostal vo svojom rodnom meste. Presťahoval sa do hlavného. Bratislava má pre Stridera svoje čaro. Keď v nej človek pobudne na víkend pozrie pamiatky, možno sa aj zabaví, ale neposkytuje mu pocit domova, ktorý bol vždy len jeden. Strider pôsobí v hlavnom meste už nejaký ten štvrtok-piatok a jeden marcový deň v roku 2024 si povedal, že by sa chcel dostať z tej prekliatej rutiny kancelárskej krysy. Z kolobehu športových aktivít, ktoré má rád a ktorým sa venoval takmer každý deň, ale prestávali ho napĺňať. Nerozumel prečo. Šport bola životná vášeň už od puberty. Prvé roky pobytu v hlavnom meste trávil väčšinu času tam, neskôr začal častejšie pendlovať domov. Doma sa cítil dobre. Domov boli stromy, lesy, hory, ticho a minimum ľudí. Na trávenie času v obľúbených lokalitách mal príšerne krátky dvojdňoví víkend. Mohol využívať home office. No neustále si proti-argumentoval tým, že predsa chce chodiť na tréningy. Na druhú stranu, keby ich trochu redukoval, možno by bol šťastnejší, oddýchnutejší. Mohol by byť oveľa viac času doma a vrátila by sa mu chuť do života a športu.
Strider premýšľal a premýšľal, až dostal geniálny nápad. Pôjdem skúsiť Cestu SNP! Pôjdem skúsiť Cestu hrdinov Slovenského Národného Povstania. Stratím sa v lesoch, mimo civilizácie, pobyt mimo miest a každodenného kontaktu s ľuďmi by mi mohol pomôcť!
Nápad z čista jasna. Nápad odnikiaľ. Ktorý začal horieť, ako vzbĺknutá zápalka a s ňou aj prípravy. Strider šporil, taká cesta sa možno zdá byť lacný špás, ale nie je. Strider má však skvelých rodičov, ktorí ho celý život podporujú a pomáhajú, ako môžu. On to nie je vždy schopný doceniť, lebo sa občas správa ako sebecký, chladný bastard. Sám o tom vie, pozoruje to na sebe už istý čas. No nevie si s tým rady. Preto dúfa, že aj svojím škaredým myšlienkam, nesúrodým pocitom, ktoré nechápe prečo ich má, keď sa má v podstate dobre a nič mu v živote nechýba.
Skvelí rodičia mu teda pomohli s prípravami a kúpili časť vybavenia, aby na to nebol finančne sám. Batoh, spacák, karimatka, pevné vysoké topánky, ktoré už mal rozchodené, ľahké trailové topánky, tie boli rozbehané. Horák, dobré ponožky, pršiplášť, zakonzervované menu v termo sáčkoch a tak ďalej. Bol plný očakávania, aj strachu, zvládne to? Musí! Trénoval predsa poctivo celý rok, fyzička bol na takej úrovni, ako nikdy predtým. Cestu chcel začať dvadsiateho deviateho augusta z Dukly, symbolicky na osemdesiate výročie povstania.
Rodiča boli taký štedrí, že ho odviezli až do Svidníka, kde s ním prespali a ráno ho odviezli k pamätníku pri Duklianskom priesmyku. Jeho cesta sa začína. Prvé kroky na ceste, ho hneď zvideli z červenej, keď namiesto toho, aby pokračoval po cyklotrase skončil kdesi v húštine za pamätníkmi tanku a dela. Vytiahol mobil, aby zistil kde do pekla hneď na začiatku odbočil zle. „Blbec,“ vrátil sa na cyklotrasu a pokračoval po červenej. Asi po hodine samoty, na Stridera doľahol smútok a niekde v lesoch nad Krajnou Bystrou si poplakal. Presne pre toto som tu, všetka tá zloba, ten hnev. Hnev ktorý držím voči celému svetu, musí ísť von. Odpor voči samému sebe ktorý dusím, ale netuším prečo a za čo sa tak neznášam. Cesta prvý deň ubiehala rýchlo obišiel lietadlo, delo popri veľkom posede, alebo to bola útulňa? Nebol si istý, ale drevenička na štyroch nohách by pokojne poňala aj štyroch ľudí poščas noci. Na jednom z rázcestí bez smerovníka si nebol istý, kadiaľ ďalej. Musel opätovne použiť mapu v telefóne. Zakrátko sa dostal do malebnej dedinky Medvedie. Strider bol strašne hladný, keďže ráno mu veľmi nechutilo. Vybral si dva rožky, sadol si na zvozené drevo pri poslednom domčeku, kde ho dobehol Dobrodruh. Mieril na Skalisko nad Rožňavou a odtiaľ chcel z červenej zísť dole. Prehodili pár slov a Dobrodruh pokračoval ďalej. Strider ho dohnal vo Vyšnej Pisanej, kde si obaja doplnili vodu. Dohodli sa, že ďalej budú pokračovať spolu. Strider a Dobrodruh opúšťali prameň pod Ščobom, kde bola prvá útulňa na ceste. Oproti sa objavil chlap v klobúku, s veľkým batohom a rezkým krokom. Pozdravil sa a pokračoval ku studni. Strider chcel ísť celú cestu sám, s nikým sa nerozprávať, proste kráčať a premýšľať nad sebou. To vtedy ešte nevedel, že táto cesta je o ľuďoch, nie o samote.
Kráčal spolu s Dobrodruhom rameno vedľa ramena. Prešli dlhú asfaltku cez Nižnú Pisanú, do Kapišovej. Popri údolí smrti, kde sa schádzalo množstvo ľudí, ktorí prechádzali pomníky v podobe tankov, pripomienka krutých bojov. Schádzalo sa tu množstvo motorkárov a starších ľudí s rodinami a deťmi. Začínalo byť horúco a na asfalte pocitovo snáď dvakrát toľko stupňov, koľko by ukazoval teplomer. Strider kráčal s dlhými nohavicami. V batohu mal ešte jeden kus, z ktorých sa dal odzipsovať spodný diel a boli by z nich krátke. Dám si ich zajtra, nohy sa mi až tak nevaria, skôr chrbát od ruksaku a hlava od slnka. Na hlave mal šiltovku so šatkou, ktorá chránila krk pred priamym slnkom, ale hlava sa pod šiltovkou varila. Kropaje potu mu stekali do očí a tie nepríjemne štípali. V Kapišovej zabočili na križovatke vpravo. Pokračovali do kopca, keď ho čoraz viac začal ťahať ruksak na ramenách.
Dobrodruh mu poradil, aby si silnejšie zatiahol popruh okolo pása: „Pás má držať osemdesiat percent váhy batohu.“ Strider poslúchol. Nebol zvlášť zdatný v teórií diaľkovej turistiky. Mal za sebou zopár výstupov, ktoré trvali deň, ale červená je iná. Kým vystúpili na kopec menom Hrickova musel trikrát zastaviť, tak ho ruksak ťažil a v krku vyschlo. Dobrodruhovi sa išlo do kopca ľahšie, vybudoval si náskok. Za Nižnou Jedľovou ho Strider dostihol pri prameni. Spotreba vody bola veľká, ale zatiaľ každý prameň na ktorý narazili bol výdatný. Desať minútová prestávka padla Striderovi po pochode cez horúcu lúku vhod. Dobrodruh rozprával, zážitky z niekoľkodňových turistík a Strider sa ho zvedavo pýtal na ďalšie typy.
O jednej sa dostali do Svidníka, kde pôvodne Strider plánoval opäť prespať. Ruksak sa stával neznesiteľne ťažkým a ramená kričali o pomoc. Poslúchol radu od Dobrodruha, ale batoh bol nový, nepoddajný a bolo potrebné si naň zvyknúť. Chvíľu trvalo, kým dorazili k reštaurácií, kde sa ešte včera spolu s rodičmi navečeral, dnes tu budú obedovať. „Je sviatok, ale majú otvorené, máme šťastie doplníme sily.“ S Dobrodruhom si dali výdatný obed. Strider využil keramiku, keď sa dalo. Veď prečo nie, keď môžeš tak choď. Dobrodruh mu prezradil, že taktiež plánoval prespať vo Svidníku, ale nečakal, že sa do mesta dostane takto rýchlo. Počas obedného rozhovoru spomenul aj priateľku, s ktorou radi chodievajú na turistiku, aj na niekoľko dní. Ale na niečo podobné, ako Vyšný Komárnik - Skalisko sa necítila, preto sa rozhodol ísť sám. Po obede sa zhodli, že o druhej popoludní by nemali zložiť klobúk. Zopár kilometrov naviac ešte zvládnu. Doposiaľ prešli dvadsať sedem. Navyše neprší. Slnko je na oblohe počas dňa stále dlho a bola by škoda nevyužiť krásne počasie.
Začali stúpať na Ostrý vrch nad Svidníkom. Prudké stúpanie hneď za mestom, so vstupom do lesa. Pod horou dohnali muža s veľkým batohom a klobúkom. Luskáčik, s ambíciou prejsť celú červenú sa s radosťou pridal k výprave. „Ste ma nepočkali pri prameni pod Ščobom,“ zavtipkoval. Ďalej už v počte troch cez ostrý vrch, až k Útulni Čierna Hora. Pútnici si dali prestávku, vyliezli na rozhľadňu, aby sa kochali okolím. „Keď už budem na Devíne, asi sa nezastavím hore na rozhľadni. Budem šťastný že som došiel na koniec,“ povedal na vrchole rozhľadne Luskáčik hľadiac do diaľky. Zliezol dole a Strider si užíval samotu v tichu korún stromov. Iba tlmené hlasy pod ním dali vedieť o spoločnosti, ktorá prišla naproti.
Dve turistky, ktoré kráčali Cestu SNP z opačnej strany. „Ideme na etapy, pomaličky, nenáhlime sa, užívame si cestu a toto je už posledná časť.“ Strider im trochu závidel. Mal za sebou len prvý deň a cítil sa ako zbitý pes. Predstava, že má takto kráčať ďalších dvadsať päť dní ho ani trochu netešila. Ale na čo to myslím, predsa na to som tu! Útulňa Čierna hora by bola ideálnym miestom na prenocovanie, lenže tu chýbal prameň. „Neviem ako vy, ale ja nemám už veľa vody. Keby tu bola nejaká voda, tak by som tu pokojne prespal. Bez vody si to veľmi neviem predstaviť.“ Strider a Dobrodruh doplnili zásoby vo Svidníku, v reštaurácií. Zhodli sa, že bez vody v tomto teple a suchu by mali nájsť iný prístrešok. Miesto na prenocovanie s vodou. Hodnú chvíľu kráčali hrebeňom, keď dorazili k Floriánke. Žiaľ ani tu nenašli žiadnu vodu. Luskáčik pridal do tempa, chcel prespať v altánku pod Makovicou a dôjsť ešte za svetla. Podľa stránky a mapy by mala byť v blízkosti voda. Dobrodruh a Strider sa rozhodli, že ak si majú vybrať, tak radšej dôjdu až do Kurimky. Kde majú v hasičskej zbrojnici aj sprchu.
Dorazili na Lazovú lúku, odkiaľ dali vedieť starostke, že majú záujem prespať v zbrojnici. Strider bol na pokraji síl, predchádzajúce pocity hnevu a viny voči samému sebe, na ktoré sa chcel sústrediť boli fuč. Nezostalo nič, iba únava a bolesť na ramenách z nového neobnoseného ruksaku. Prešli dlhočizným úbočím, kde sa striedali otvorené pastviny a les. Altánok, kde chcel prespať Luskáčik akosi minuli. Ani si nevšimli odbočku z červenej k prístrešku. Z lúky už bolo vidieť asfaltku, po ktorej kráčali ďalší SNPčkari do Kurimky. „Nie je jeden z nich Luskáčik?“ opýtal sa Strider. „To neviem, ale dnes nebudeme jediný, ktorí budú prespávať v Kurimke,“ zhodnotil Dobrodruh. Starostka stále neodpísala. Skúsili šťastie u jedného pána, ktorý ponúkal prenocovanie na dvore v altánku. Pán súhlasil, ale práve vtedy dostali správu od pani starostky, že pokojne môžu prespať pri zbrojnici. Ale vraj tam bude dnes plno. Pútnici si vybrali zbrojnicu so sprchou, čo pridalo na miske váh v jej prospech. Pred Kurimkov na asfaltke ich dobehol Luskáčik. „Nebudem tam spať, vyzeralo to ako z hororu, tmavé a prameň bol slabý.“
V Kurimke zišli z červenej a dorazili ku hasičskej zbrojnici, kde to žilo. Presne, ako hovorila starostka dnes tu prespáva niekoľko ďalším turistov. Vo vnútri bola jedna posteľ, gauč, niektorí sa zložili vo vnútri aj na zem a miesta tam už nebolo. A tak trom pútnikom nezostal nič iné než spať vonku na karimatke v spacáku. Niečo málo ešte zjedli, vyprali prepotené oblečenie, dali si výdatnú sprchu a v neposlednom rade: „posvätená buď óóó ctená keramika.“ Pre Stridera to bola prvá noc v spacáku a prvá noc pod holým nebom. Vedľa v stane na dvore spali ďalší turisti, ktorí išli na etapy a mali aj podporu, rozumej - sprievodné auto. Pani sa pýtala, odkiaľ dnes idú. „No predsa od hranice, od Dukly,“ odvetil pohotovo Luskáčik. „Odkiaľ? Preboha veď nám to sem trvalo dva dni, koľko ste to prešli?“ Luskáčik sa usmial: „niečo cez štyridsať.“ No k výkonu ultra-bežcov to máme ešte ďaleko, ale zdá sa, že aj toto stačí na dojem. Pomyslel si Strider. Pred spaním sa zhovárali o tom, čo ich čaká. Že by si mali spraviť veľký nákup v Kysaku predtým, ako vkročia do Volovských vrchov. Po nich nasleduje Nízkotatranská hrebeňovka, kde prvý výstup úplne postačí k útulni Andrejcovej. Aby sa človek neprepálil hneď na začiatku hrebeňovky. Luskáčik spomínal, že niektoré časti cesty SNP už prešiel. Strider sa ozval domov, zhodnotil náročný deň, a s odhodlaním hlásil, že až bude krok rezký ako dnes, tak to zvládne za dvadsať dni. K tomu treba vydržať nejakú tú bolesť. O deviatej už bol takmer každý v spacáku, keď na dedinu dosadla tma.
Strider celú noc prechádzal z bdelosti do plytkého spánku. V spacáku bolo teplo a to spal len v trenírkach. Komáre mu neustále svojimi tenkými krídelkami bzučali okolo uší. Keď si prekryl hlavu bolo horúco, keď sa odkryl, komáre mu nič nezostali dlžné. Od samej radosti z takto strávenej noci netušil čo robiť. Nakoniec to vzdal a díval sa do prázdna nad sebou, na krásne hviezdy. A že ich tam bolo, v úplnej tme žiarlili svetlom života jedna cez druhú. Zízal hodiny, až mu prestalo vadiť, že nespí. Za hlasného volania rysa kdesi v pohorí naproti, kam sa mali zajtra vydať späť na červenú, bol v ten moment uprostred noci šťastný.
Chladné ráno nového dňa Stridera prebudilo studením vánkom. Zachuchmal sa hlbšie do spacáku, no po piatich minútach si uvedomil, že by bolo fajn využiť keramiku. Hneď teraz, kým ešte ostatní spia, je kľud a netvoria sa rady, kolóny, ako na internáte, keď sa každý ponáhľa na prvú prednášku. Zvláštne bolo, že sa necítil unavený. Nemal žiadne otlaky a svieže ráno prebralo zo spánku k svetu. Nemohol uveriť, že po štyridsiatich dvoch kilometroch v prvý deň, mizernom spánku, včerajších bolestiach ramien a trapézov sa bude cítiť tak dobre. O šiestej už stála celá partia na nohách. Niečo málo sa zjedlo. Pobalili si všetky veci a už vykračovali smer Zborov. Výstup na Dlhú Horu, cestou na Kohútov bol výživný. Na úpätí hrebeňa stretli dvoch ďalších SNPčkarov, Oravákov. Dvoch statných chlapov, ktorí prespali na čistinke pri úpätí na jednom z posedov. „Ty si Strider?“ opýtal sa jeden z nich. „To budem ja.“
“Videli sme ťa na stránke. Tak nech sa darí!“
„Vďaka! Aj vám!“
Obehli Oravákov, ktorí raňajkovali pri hranici lesa. Po tridsiatich minútach musel Strider zastaviť. Začínal cítiť prvý otlak. A je to tu, už som sa bál, že ma to minie. Dobrodruh a Luskáčik pokračovali vpred bez neho. Oraváci ho taktiež predbehli a Strider na chvíľku osamel. Keď mal prelepený otlak na päte pravej nohy, obul si vysokú turistickú topánku a pokračoval. Snažil sa pridať na tempe, aby dobehol spolupútnikov. Po dlhom kráčaní hrebeňom stále nikoho nikde nebolo. Dokonca sa stratili aj značky. Zle som odbočil? To predsa nie je možné, nikam inam cesta neviedla. Vytiahol telefón a skontroloval cestu na overenej stránke mapy.cz. No to je v keli.... Dostal sa do žliabku, ku Spálenému potoku a zišiel o hodný kus z cesty. Späť na hrebeň sa musel štverať do šikmého kopca. Strider celý čas nadával. Keď sa konečne celý spotený a plný hnevu dostal späť na hrebeň. Kde sú tie moje problémy, ktoré som si sem priniesol? Boli to vôbec niekedy problémy? Nejaké malicherné trápenia, ktoré bežali len na „pozadí“ myšlienok, mu v ten moment prišli úplne trápne. Bol šťastný, že sa vôbec vyškriabal späť na hrebeň a to ešte nevedel, čo ho v ten deň čaká.
Samotný hrebeň nemal konca. Po polhodine sa svah začal zvažovať a cesta viedla von z lesa na lúku a ďalej sa stáčala doľava na asfaltovú cestu. Minul jeden prameň, ktorý sa mu nepozdával. Vyvieral priamo do cesty, neprišlo mu celkom rozumné naberať odtiaľ vodu. Hoci jej dosť vypil, bolo strašne teplo. Mapka ukazovala ešte jeden prameň o kúsok ďalej. Pokračoval asfaltkou, keď dohnal Luskáčika, raňajkujúceho pri prameni, kde si plánoval doplniť vodu. „Dobrodruh pokračuje ďalej na hrad Zborov, ale ja som to už nevydržal bol som hladný.“ Hlad ho donútil zastať a naraňajkovať sa. Strider si nabral vodu a na chvíľu zložil ruksak, aby uľavil ramenám a trapézom. Po desiatich minútach už kráčali po asfaltke, ktorá sa stáčala na lúku cez elektrický oplôtok. Kravy, ostré slnko a stúpanie do Sedla pod Hradským bolo vo vysokých turistických topánkach vysiľujúce. Strider sa musel takmer každých dvadsať minúť zastaviť, zhodiť ruksak a napiť sa. Cítil sa rovnako, ako včera keď stúpal na Hrickovú nad Kapišovou. Luskáčik kráčal ďalej a rezkejšie. Pomaly Stridera zanechával za sebou. Od Sedla pod Hradským viedla cesta už po pomerne nenáročnej ceste až na hrad Zborov. Kde sa dotackal úplne vysilený. Dohnal ho hlad, raňajky boli skromné. Iba tri kúsky suchých pagáčov. Potreboval energiu, cukor, čokoľvek. Dobrodruh a Luskáčik na neho čakali, ale Strider sa potreboval najesť. Bol hladný vyčerpaný a cítil, že sa mu robia ďalšie obrovské pľuzgiere na spodku chodidiel. Rezali a pálili po celom spodku na vnútornej strane.
Luskáčik mal starší fotoaparát na film, ktorým fotil len jednu-dve fotky denne. Spomienkový rituál. Dnes to bola fotka troch pútnikov na hrade Zborov. Hladný a unavený Strider si sadol a začal opäť ošetrovať nohy. Obrovský pľuzgier zo spodku pravej aj ľavej nohy, prelepil „umelou kožou.“ Dobrodruh a Luskáčik sa rozhodli ísť napred zatiaľ čo Strider operoval nohy a chytal druhý dych. Na hrade zazrel turistu, ktorý včera prespával v zbrojnici, tuším to bol ten chlap, čo sa chcel dostať až na Čergov. To teda veľa šťastia. Narýchlo tlačil proteínové tyčinky, ktoré sú chabou náplasťou na pár suchých pagáčov, premýšľal, že čo ďalej. Bol zničený bolel ho chrbát, chodidlá boli tiež už slušne načaté. Ranný optimizmus ho veľmi rýchlo opúšťal. Najradšej by sa bol na to celé vykašľal, ale keď to pred ním zvládli iný tak musí predsa aj on. Nie je padavka a keby to zabalil na druhý deň, čo by si o ňom všetci mysleli? Vrhol sa na cestu s takým nadšením, a mal by to zabaliť? To ani náhodou. „Ideš SNPEčku?“ prerušil jeho niť myšlienok cyklista. „Áno, snažím sa,“ pritakal. „Kde budeš dnes spať?“ Spať? Momentálne by najradšej spal doma. „Chcel by som dôjsť do Hervartova.“ Cyklista vyvalí oči: „Tak to máš pred sebou ešte peknú diaľku, a výstup na Maguru dá zabrať.“ Strider bezducho pritakal: „uvidíme.“
Dotískal poslednú tyčinku, poriadne zatiahol turistické topánky. Postavil sa, aby vyrazil smer Stebnícka Magura. Po žltej zišiel popod hrad, kde sa napojil na nekonečnú štrkovú cestu. Ruksak ho neuveriteľne ťažil, snažil sa doťahovať popruh na páse na doraz, ale nepomáhalo to. Pot mu tiekol z vlasov do očí, ktoré ho štípali, zase. A naviac opäť musel niekoľko krát zastať a napiť sa, aj keď sa už leto končilo, ešte zo seba nevydalo všetky horúce dni. Cesta bola ako zebra. Tmavá-svetlá tmavá-svetla. Strider mal rozhodne radšej tú tmavú. Bolo úľavou, keď sa dalo kráčať po tieni. Na rázcestí sa cesta konečne stočila do lesa. Tak konečne v tieni, ale do kopčeka. Stále mal na sebe tenké, ale dlhé turistické nohavice, včera ich opral a stihli vyschnúť. Ako hlupák si ich nasadil aj dnes. Mohol si vziať tie, z ktorých sa dali spraviť krátke. Nebol si istý či by takáto drobnosť mala zmysel, boli vzdušné a potil by sa tak či tak. Ide predsa do kopca. Zahodil tú myšlienku, keď sa pred ním vynorila kľukatá cestička do strmého kopca. Vrchol nebol vidieť. Všade rástli na husto stromy. Vypadalo to ako cesta bez konca. Strider pokrútil hlavou škaredo zanadával a začal sa výstup. Každú chvíľu musel stáť, aby sa vydýchal, alebo napil. Rutina ako na kresťanskej púti. Akurát sa nemodlil, ale ťažko dýchal a hltal vodu. Cestička bez konca traverzovala zľava doprava a zase naopak. Po tridsiatich minútach nadávok, stonania, syčania a iných zvukov bol takmer na vrchole. Pomedzi stromy sa začínali črtať budovy. Zopár ich obišiel, ale všetko vyzeralo opustené a zatvorené. Zahromžil, dúfal, že by sa tu hore na Magure dalo občerstviť. Opodiaľ bol altánok, kde Strider spoznal známu tvár, Dobrodruh tam sedel a čosi s chuťou prežúval. Strider bol rád, že ho vidí prisadol si. Vybral vodu a ďalšiu tyčinku, ktorá utíši škvŕkajúci žalúdok. Luskáčik pokračoval ďalej sám s tým, že sa niekde zase dobehnú.
Keď že sa na vrchu nedalo naobedovať, tak príliš neotáľali a dali sa do zostupu. Ten bol vcelku technický. Korene a kamene vytŕčajúce z cesty. Človek musel dávať pozor, ako a kam našľapuje. Strider niekoľko krát nešťastne trafil špičkou ťažkých topánok kameň, alebo koreň. Po nejakom čase prestal počítať, koľko krát to bolo. Ešte k tomu oboma nohami, ako keby nestačili pľuzgiere. Do zbierky sa pridajú modré palce. Nekonečný zostup trval večnosť. Strider sa vliekol a Dobrodruh zvoľnil tempo. V Sedle Čerešňa si dali krátku prestávku. Práve keď prišli, narazili na mamičku so synom. Strider si premietol všetky svoje neúspešné vzťahy a premýšľal, čo by robil teraz, keby sa jeden z podaril. Trávil by čas so svojím synom? Neťahal by sa po lesoch a strminách s vnútorným hnevom. So svojou mizériou, ale bolo by s rodinou šťastný? Alebo rozvedený a ešte viac na dne? Na tom nezáleží, minulosť je preč, občas zabolí, teraz som tu. Mám rozbité nohy, som hladný a najradšej by som sa hodil na zem a zostal tak. To sú momentálne problémy a dúfam že prepália všetky ostatné, dúfam že ich zahubia.
Po polhodine zostupu a zopár ďalších zakopnutiach a nadávkach sa vynorili v Bardejovských Kúpeľoch. Hneď pri prvej prevádzke si dali kofolu. Bože! Nikdy v živote som nebol vďačnejší za studenú kofolu ako teraz! Dávka cukru urobila v tele zázrak. Strider bol stále hladný a Dobrodruh navrhol, že by mali postupovať ďalej do kúpeľov, možno narazia na reštauráciu. Nedalo sa nesúhlasiť. Úctivo poďakovali za osviežujúci nápoj a pokračovali hlbšie do centra kúpeľov. Prechádzali okolo kúpaliska, odkiaľ bolo počuť radostný krik. Ďalšie závidenia hodné miesto a situácia, rád by si to s niekým z tých ľudí vymenil. Chodidlá začínali spôsobovať tlak po celom spodku aj keď boli prelepené „umelou kožnou.“ Ja hlupák, mal som ich asi prepichnúť a nie len prelepiť. Robím samé hlúposti. Iba hlupák sa predsa učí na vlastných chybách, som až taký hlupák? Odpovedať na rečnícku otázku nemusel hľadať dlho. Bolo nad slnko jasné, ako to je. V centre kúpeľov našli reštauráciu. Strider zhltol vývar aj halušky, ako divá šelma. Lavica na ktorej sedeli akoby prosila, aby si na ňu ľahol. Ešte museli pokračovať. Ešte trochu. Do tmy sa chceli dostať do Hervartova, kde sa túto noc prespávalo. V Bardejove sa taktiež ponúkali možnosti, ale boli to dosť drahé varianty prespávania. Z lavice sa vstávalo ťažko, opäť obuť vysoké topánky a hurá cez Bardejovské kúpele, plné krásnych stavieb a návštevníkov. Mohli by sa tu kochať kadečím, keby boli na pomalej prechádzke. Nemohli ale vynechať kúpeľný prameň, nabrali si z neho na cestu. Žiaľ čas neúprosne tlačil a tak poď ho po červenej, cez les a lúku, pod ktorou sa črtal samotný Bardejov. Nad Bardejovom stretli značkára, ktorý mal na starosti červenú. Pýtal sa na úsek nad Andrejovou: „Je prechodný? Dá sa prejsť cez ohrady? Istý čas sme mali problém, že cesta vedie cez súkromný pozemok.“
„Nebol problém, sú tam značky dalo sa prejsť.“
„Dobre chlapi, vďaka za info.“ pokračoval po červenej do Bardejovských Kúpeľov a pútnici zase opačne do Bardejova.
Strider mimo iného začínal pociťovať brnenie a ťahanie v achillových pätách. Pridávalo sa aj štípanie na vnútorných stranách stehien, ako sa o seba pri chôdzi treli. Šuchtal sa pomedzi domy za Dobrodruhom ku Kauflandu. Do výrazu tváre prenášal všetky boľačky ktoré mal. Nakúpili banány, chlebík a zopár proteínových tyčiniek do zásoby. Po chvíli chôdze sa to už nedalo vydržať. Strider si musel sadnúť na zem. Zhodiť turistické topánky a prezuť sa do bežeckých. Vymenil aj ponožky. Keď sa postavil, aby sa kúsok prešiel, achilovky neboleli. Zahromžil, že to mohol urobiť už oveľa skôr. Ťažké topánky priviazal na batoh a ponáhľal sa dohnať Dobrodruha. Dohnal ho pri zmrzlinovom stánku, kde stretli vysmiateho Luskáčika. Luskáčik sa stihol v Bardejovských Kúpeľoch aj vykúpať. Strider to nechápal. On sám bol zničený, chodidlá zo spodku jeden veľký otlak a Luskáčik z úplnou ľahkosťou prešiel cez Maguru, zišiel dole a stihol sa okúpať? Neuveriteľné, celý rok som trénoval, podával výkony v rozhorúčenej pivnici na tréningoch thajského boxu. Stojím tu a som úplne hotový. To je len druhý deň?! Ako by to bolo úplne k ničomu. Dokonca som sa zlepšil aj v behaní. Posunul som sa o poriadny kus. Pred rokom som ledva zabehol tri kilometre a teraz bez problémov zabehnem štrnásť. Nemá to ozaj žiadnu váhu?
„Na tvojom mieste by som tie kladivá poslal domov. Mal si si kúpiť ľahké trailové topánky, ako máme my. Veď SNPčka nie je skalami posiata strmina, okrem Nízkych Tatier ti sú také topánky na nič.“ zhodnotil Luskáčik. Zatial čo Strider premýšľal čo mal robiť inak, aby zvládol niečo takéto, Dobrodruh a Luskáčik kráčali pred ním. Zhovárali sa o dnešnom dni, zišli z červenej a namierili si to priamo do srdca Bardejova, na Bardejovské námestie. Bolo už asi niečo po štvrtej, možno že aj päť, keď prechádzali cez vyľudnené námestie. Krásne renesančné budovy, aspoň na fotke nebude kopec ľudí. Príliš dlho sa nezdržiavali, pokračovali ďalej v chôdzi. Chôdza, zase chôdza stále len chôdza. Hervartov sa na mape nezdal byť ďaleko. Vzdialenosť asi na článok palca. Luskáčik chcel prespať o niečo bližšie v prístrešku pred Miháľovom. Hneď ako opustili Bardejov, terén začal opäť naberať sklon. Strider síce vymenil obuv, ale mal pocit, akoby batoh oťažel ešte viac. Bodaj by nie, keď sa na ňom teraz pohojdával pár obrovských topánok.
Asfaltka do Miháľova sa zdala byť nekonečná, Dobrodruh pridal na tempe a pomaly sa vzďaľoval. Chcel stihnúť doraziť do Hervartova v dobrom čase. Pre prípad, že by majiteľ penziónu už nechcel nikoho ubytovať, kvôli neskorému príchodu. Strider sa rozlúčil s Luskáčikom pri prístrešku. Luskáčik sa ani po toľkých kilometroch nezdal byť unavený a stále plný energie. Aj ja chcem mať takú výdrž. Ale čo viac som mal preto robiť? Kráčal ďalej cez Mihaľov, na ulici pobehovali deti, hrali sa s loptou. V dedine vládla piatková idylka. Takmer nikde nikto nebol. Niekde tu prešiel nejaký obyvateľ, ale väčšina už bola doma a užívala si prichádzajúci víkend. Z vyvýšeného Miháľova bol nádherný pohľad na zapadajúce slnko v diaľke nad pohorím Čergov. Strider dokráčal na koniec obce, ďalej cez poľnú cestu, ktorá sa zvažovala k asfaltke v údolí. Z kopca bolo vidieť Hervartov. Nezdal sa byť ďaleko, avšak už sa stmievalo a kráčať po asfaltke len s čelovkou mu nebolo celkom pochuti.
Zišiel z kopca k asfaltke. Cesta dole bola zdĺhavá vzhľadom na únavu otlaky, a zodraté stehná. Sranda sa však ešte neskončila. Na križovatke pri Kľušovskej Zábave už musel vyberať z batoha čelovku. Na podiv tu za tmy začalo jazdiť strašne veľa áut. Zakaždým, keď nejaké prechádzalo zišiel z asfaltky trochu stranou, aby ho nedajboh niekto nezachytil. Kráčal, kráčal, stále kráčal a Hervartov nikde. Pozeral na hodinky, kilometre pribúdali aj hodín pribúdalo a cesta sa nie a nie skončiť. Trvalo celú večnosť dostať sa na začiatok dediny. Koľko to bolo na tej mape článok palca? Strider nadával. Vošiel do dediny. Po chvíli kráčania na neho ktosi mával s baterkou. Pozrel na mapku v telefóne, pozrel na neznámu osobu, opäť na mapku. Penzión by mal byť ešte ďalej, ale mohol sa predsa mýliť, kto vie. Zamieril tým smerom, kde predtým stála mávajúca osoba. Myslel si, že je to Dobrodruh, už zložený v penzióne a natešene ho volá. Prišiel k domu, zaklopal. Nič. Bol tam zvonček, tak zazvonil. Zase nič. Cez presklené dvere bolo vidieť vo vnútri pohyb, pobehovali tam deti. V zadnej miestnosti svietilo svetlo, ktoré ktosi zhaslo. Opäť zazvonil, stále nič. „To som blázon, asi si ma s niekým pomýlili a teraz som ich vystrašil.“ Ustatý a trochu sklamaný sa otočil a vrátil na hlavnú ulicu. V krčme uprostred obce, u Josého sedel Dobrodruh, ktorý tam už čakal. Strider si neodhadoval tipovať ako dlho. Dobrodruh spomenul, že asi hodinu a ubytovanie už zabezpečil len sa treba ozvať. Tak kráčali ešte kus, keď sa dostali k ubytovni. Strider zhodil batoh sadol si na zem a mal chuť od radosti plakať, dnes už nemusí kráčať. Bolelo ho úplne všetko. Po štyridsiatich piatich kilometroch a prevýšení niečo okolo tisíc-deväťsto metrov to bol životný výkon.
Mám na seba otázku. Aké mám momentálne problémy? Mám problémy v práci? Trápi ma samota? Cítim sa menejcenný? Cítim, že by som mal robiť niečo viac pre svoje šťastie? Vypadnúť konečne z ozubeného kolesa systému typu naroď sa, choď do školy, pracuj a zomri? Ahhhhh, nič z toho, som prázdny. Som taký prázdny, nič ma vnútorne nežerie. Iba hlad. Som na smrť unavený, batoh a ani seba snáď už nebudem schopný zodvihnúť zo zeme, ale svojím spôsobom po tom všetkom čím som si dnes prešiel je to..... uspokojujúce.
Konečne! Dorazila majiteľka privátu a pustila Dobrodruha s tackajúcim sa Striderom dovnútra. Strider na ňu vybalili prosbu, či by nemohla zaslať ťažké turistické topánky a asi polkilový nôž v koženom puzdre na opasku späť domov. Zbytočná záťaž ho stála obrovské množstvo síl. Človek tu počíta každý gram a zabaliť si nôž s odôvodnením: „Keby som stretol medveďa.“ bolo skutočne naivné a smiešne. Pani domáca bola láskavá a ústretová. Povedala, že to nie je prvý krát, čo niečo niekomu posiela domov. Strider sa nečudoval. Hoci boli na začiatku cesty, práve vtedy človek zistí, čo je užitočné a čo naopak úplne bezpredmetná záťaž.
Dostali kľúče od izby zaplatili, zdvorilo sa poďakovali. Konečne zaslúžený oddych. Strider zhodil zo seba všetko, čo len mohol, ako ťažké brnenie „kyrys.“ Namieril si to rovno do sprchy. Otrieskané palce o kamene a korene o tvrdú špičku turistických topánok zmenili farbu do oceánovej modrej. Asi sa môžem rozlúčiť z nechtami. Nie je to také zlé, teoreticky by som mohlo prežiť tie tri dni do Košíc a kúpiť si lepšie topánky. Škoda že som to nestihol v Bardejove. Mohlo ma to napadnúť skôr.... hlupák, zase..... amatér..... Počas sprchy sa pokúšal učupiť. Na chvíľu sa schúliť pod teplú vodu. Nohy dostal len do deväťdesiat stupňového uhla, to bolo maximum čo ho pustili. Kašľať na to, operiem čo môžem, niečo zjem a idem do postele. Chvála pánu bohu zajtra to už nebude viac než štyridsať kilometrov. Opral prepotené spodné prádlo, nohavice, tričko. Poctivo na hrubo natrel tri chlebíky paštétou. Rozrobil si šumienku s elektrolytmi, čo sa na večer už včera ukázalo ako nezmysel, ale došlo mu to túto noc, keď sa opäť prehadzoval a nevedel zaspať. Dobrodruh poskytol utišujúci sudokrém na zodraté stehná. Vyzerali a horeli ako spálené ohňom. Pred spaním ešte zavolal domov. Mama tak ako aj včera trochu s obavami, trochu smutná, trochu ustráchaná, ale s rozvahou počúvala, poradila a nakoniec nezabudla dodať: „A nechceš sa už vrátiť domov?“ Cítil sa ako nesvojprávny malý chlapec. S odhodlaním ktoré má to nemôže vzdať. Sklamal by seba a pred ostatnými by vypadal, ako ten ktorý to vzdal.
Sobotné ráno bolo horšie, ako to včerajšie. Najskôr za to mohol nedostatok spánku. Somár mohol si si dať kávu pred spaním spolu s elektrolytmi. Natlačil do seba ovsené vločky a dva banány. Modré otlčené palce prelepil vatičkou a leukoplastom. Nasúkal nohy do presných bežeckých topánok. Bolelo to už keď si ich obúval. Do Košíc to bude katastrofa. Musí vydržať, inak to nepôjde. Oblečenie, ktoré včera večer pral bolo stále mokré. Najlepšie v tomto prípade je prevesiť veci cez popruhy na batohu a scvaknúť ich rýchlo-sponami. Vyrazili zavčas. Hervartov stále ponorený v hlbokom spánku, zatiaľ čo dvaja pútnici prechádzali okolo dreveného kostolíka do prudkého stúpania. Dobrodruhovi šla cesta sama, ale Strider sa zase trápil. Achillovky praskali a boleli. Radosť kráčať! Aspoň tie palce do kopca netrápili. Batoh bol o niečo ľahší, ale aj tak ťahal a stehná pálili. Ráno ich ešte premazal sudokrómom. Na vrchol to šlo rýchlejšie, ako včera na Maguru. Snáď preto, že dnes toho ešte veľa nenachodili. Kiežby to takto vydržalo do večera. Stúpanie sa strácalo, ale navôkol žiadne výhľady. Pokračoval, až kým nedorazil na čistinku, kde stála majestátna veža s útulňou.
V altánku oddychoval Dobrodruh, zase čosi prežúval. Strider pri ňom zložil vak, napil sa. Dobrodruh sa už opäť zbieral na cestu a tak sa aspoň dohodli, kde ho bude čakať. Chata Čergov, sa zdala byť ideálne miesto. Strider sa chcel ešte pomotať po okolí. Vykročil na vrchol výhliadkovej veže. Všimol si, že ktosi prespal túto noc aj v útulni. Dva ruksaky boli vyložené pri dverách a vo vnútri cez okienko bolo vidieť pohyb. Krásne ráno, krásny výhľad na celé šíre údolie, na nekonečnú cestu z Miháľova do Hervartova. Niekde tam za nimi práve kráča Luskáčik. Stavil by sa o svoje turistické topánky, že ich dobehne s pohodou a prstom v nose. Ten chlap je terminátor. Na vrchole bol dobrý signál, využil túto príležitosť, aby sa ozval domov. V lesoch, ktoré boli pred ním signál už nemusel byť. Posťažoval sa na zlý výber topánok a dúfal, presviedčal mamu, že do Košíc to zvládne. Ale podľa všetkého bude nutné dať si deň pauzu, aby si mohol kúpiť nové topánky a dať dokopy prsty. „Nechcem ísť domov, škoda, že som bol, tak zbrklý, mal som sa lepšie pripraviť, zase som sa hral na hrdinu. ..“. sypal si popol na hlavu. „Hovorila som ti to, naozaj nechceš ísť domov?“ presviedčala mama. „Nie, chcem to skúsiť vydržať, viacerým sa stalo niečo podobné, ako mne. Zvolili zlú obuv. Pôjdem, ozvem sa keď budem môcť,“ uzavrel. Mal by si pohnúť, predsa vykecávať sa môže aj večer. „Daj si pozor, ľúbime ťa,“ odkázala mama. „Aj ja vás ľúbim,“ odpovedal. Nie vždy sa patrične k odpovedi správal.
Z batohu vytiahol proteínovú tyčinku, hodil celú váhu znova na chrbát a krok za krokom smerom na chatu Čergov. Z čistinky pri vežičke sa svah zvažoval do tmavého lesa, aspoň, že už je na hrebeni a zatiaľ ho nečakajú žiadne ďalšie prudké stúpania. Terén sa vlnil, ale nebola to žiadna tragédia. Príjemná prechádzka lesom. Slnko začínalo stúpať vyššie a bolo čoraz teplejšie. Dúfam, že teplé počasie vydrží celú cestu. Bola by škoda, keby ma zastihli búrky niekde v Nízkych Tatrách. Po ďalšom stúpaní a klesaní a stúpaní a klesaní, už pekne vysmädol. Zhodil ťažký batoh na zem. Na pravom ramene to zaštípalo. Asi by som mal občas striedať strany, na ktoré batoh zhadzujem. Večer budem sudokrém mazať aj na rameno. Spotený, zadychčaný sa načiahol po vodu, keď sa pri pohľade na batoh zarazil. Čosi tu nehrá...... „Do p....., ku....... ja to jeb......“ ozvalo sa lesom. Striderovi sa chcelo plakať. Keď si vyberal proteínovú tyčinku, zabudol zacvaknúť popruhy rýchlo-sponami na batohu a oblečenie, ktoré včera opral sa postrácalo kdesi v lese. Predsa musel šliapať už dobrú pol hodinu od vežičky nad Hervartovom. Päť minút ešte nadával. Potom mu zišlo na um, že na to mohol prísť aj oveľa neskôr a vlastne mal obrovské šťastie.
Pozbieral všetku motiváciu, ktorú vytiahol niekde z hĺbky svojej vôle, otočil sa a marš späť na Žobrák. Cestu prežíval so zhoršujúcou sa náladou, zraneniami a navyše aj smolou, čoraz intenzívnejšie a vnímavejšie. Toto si budem pamätať do konca života. Prešlo desať minút, stále nikde nič. Prešlo ďalších päť, keď našiel na zemi nohavice. Čie asi budú? Kráčal ďalej. Svah sa vlnil hore dolu hore dolu. Tieto miesta sa mi zdajú známe. Pred posledným stúpaním na Žobrák našiel modré tričko. Výborne, dnešný deň úspešne predĺžený o hodinu. Na päte sa otočil a zvlnený hrebeň Čergova si šiel prejsť po tretí raz. Stúpal, klesal, sledoval hodinky, koľko času stratil. V mysli stále nadával, kde už mohol byť, namiesto tohto trestného kola. Pocitovo trvalo celú večnosť, než sa objavil na mieste, kde zistil, že prišiel o opraté oblečenie. Aspoň si myslel, že to bolo ono miesto, všetko sa mu tu zdalo rovnaké.
Slnko stúpalo vyššie, keď za sebou začul akési zvuky. Niečo tam šušťalo a ručalo. Strider sa otočil, keď sa z kríkov vynoril Luskáčik. „Blázon. Čo to máš za tempo? Je pravda že som sa vracal, pre oblečenie, ktoré mi padlo z batohu a stratil tým niečo cez hodinu, ale aj tak!“ Rozčertene Luskáčikovi porozprával, ako sa musel vracať. „Nemusel si sa vracať, oblečenie by som ti zobral a niekde by som ťa aj tak dostihol.“ Strider nad touto možnosťou ani nepremýšľal. Predsa na Luskáčika, nemal číslo a v lese nebol signál. Luskáčik si mohol myslieť, že to je len nejaký špinavý kus handry. Samozrejme tým nechcel podceniť jeho inteligenciu, ale radšej si odpykal sám problém, ktorý si navaril. Chvíľu kráčali spolu, ale Luskáčik nahodil tempo a pomaličky zmizol kdesi vpredu medzi stromami.
Strider bol opäť hladný, musel zastaviť. Vytiahol chlebík a paštétu, ktorú kúpil včera v Kauflande. Chlieb bol strašne suchý. Nešiel dole krkom, musel ho zapíjať vodou. Ani paštéta chlebíku nepomohla. Bol strašne hladný, v krku mal sucho ako v Saharskej púšti a tak len prežúval. „kašlem na to!“ Zodvihol sa zbalil proviant, skontroloval rýchlo-spony a pokračoval s chlebíkom v ruke. Chvíľ takto kráčal, prežúval. Hneď, ako sa objavil ďalší kopec a on začal byť tak zadychčaný, že jesť a kráčať nebolo možné chlebík zahodil. „Škoda ho, škoda zahodenej energie.“ Vyštveral sa na ďalšiu vlnku, jednu z mnohých v tomto pohorí, uvažoval, ako ďaleko je to ešte na vrch Čergov, keď sa pred ním otvorila malá lúčka, so strašiakom a šípkami. „Čergov.“ Šípka červenej mierila doľava, späť do lesa. Chata Čergov už nemohla byť ďaleko. Niekde vpravo mala byť stará útulňa, a prameň. Zdržovať sa nechcel, na to si už vyčerpal čas.
Svah v lese sa zvažoval, na dnes sa končí pobyt vo výške tisíc metrov nad morom. Otvorila sa ďalšia čistinka, lesná cesta prešla do štrkovej. Pred sebou uvidel chatky, ktoré vyzerali opustene. Nikde ani živej duše. Snáď to nebude jedna z tých chát, dúfal som, že si tu doplním vodu a niečo zjem. Po pravej strane sa otvoril výklenok v lese, kde bol altánok. V ňom sedeli ľudia. Zamieril k ním, keď si vpravo všimol väčšiu chatu, než boli tie ostatné. „Je otvorené?“
„Choď a pozri sa!“ odpovedal chlap s chichotom. Ostatný sa tiež smiali, Strider nerozumel na čom. Nech sa smejú, smiech je zdravý. Vyšiel po schodoch ku dverám a skúsil šťastie. Bolo otvorené, vo vnútri bolo asi osem ľudí plus kuchár a čašníčka. V rohu sedel Luskáčik a tlačil halušky. „Bol tu aj Dobrodruh, ale už odišiel, čo si dáš?“
„Asi si dám aj polievku aj halušky a pollitra kofoli, potrebujem cukor.“ Strider medzi rečou spomenul, že dáva príspevky z cesty. Luskáčik sa pousmial a priznal, že aj on by si mohol založiť účet a pridávať denné zápisky z cesty. „Je pekné si večer zhrnúť deň, možno sa k tým zápiskom o pár rokov vrátiš a pousmeješ sa, čo všetko si zažil. Vravíš že sa tam voláš Strider? No ja by som bol asi Luskáčik.“ Zatiaľ čo sa Strider hltal cesnačku Luskáčik sa pomaly začala baliť. „Kde dnes plánuješ prespať?“ opýtal sa Strider. „Niekde za Terňou sú tam nejaké posedy.“ Rozlúčil sa a už ho zase nebolo.
Do chaty prišli dvaja cyklisti. Podišli k baru, hneď dostali poldeci. Rýchlo ho do seba kopli len na to, aby si mohli vypýtať dupľu. Strider čakal na halušky a strategicky premýšľal, že by šiel využiť porcelán, ktorý bol taký vzácny. Čašníčka sa vynorila z poza dverí a niesla poriadne naložený tanier. Hneď sa do nich pustil, nechcel tu strácať priveľa času, aj keď by sa tu najradšej zložil a nikam nešiel. Vykašľal sa na celú cestu. Cyklisti sa hlasno smiali, už úradovala domáca. Dopil kofolu, odskočil si na záchod, zaplatil, zodvihol nenávidených trinásť či štrnásť kíl utrpenia a chystal sa odísť. Jeden z cyklistov ho zastavil a spýtal sa kam ide. „Ešte neviem, chcel by som aspoň po Terňu ale ideálne by bolo dostať sa až do Veľkého Šariša.“ Cyklista nahodil prekvapený výraz: „Do Veľkého Šariša? To máš ešte peknú diaľku. Tu blízko na Hradisku mám chatku. Žiaľ nie je tam obchod ani ubytovanie, ale v strede dediny je studňa. Aj by som ťa u nás pohostil, ale dnes tam žiaľ nemám cestu,“ dodá cyklista. „Ďakujem, netreba, nejako to dám, ale vďaka,“ rozlúči sa. Vykročí stíhať Dobrodruha s Luskáčikom, ktorí sú ďaleko pred ním. Niekde blízko tam dole naľavo boli Raslavice. Odtiaľ mám spolužiačku z vysokej školy. Kto vie ako sa má.
Prašná štrková cesta si to namierila späť do lesa, mierne klesanie bolo príjemné, ale to teplo začínalo byť neznesiteľné. Kým ešte kráčal lesom bolo dobre, akonáhle sa dostal k hranici lesa a zrel, že pred ním sa otvára rozľahlá lúka tak zastavil. Zhodil trinásť kíl utrpenia. Vytiahol šiltovku so šatkou po stranách a vzadu. Rozopol spodný diel nohavíc a hodil ho do batoha. Ah.... hneď je to lepšie. Ale beztak, tá rozpálená lúka nevyzerá príliš vábne. Celkom by bol zabudol na bolesť chodidiel. Ale cestou dole o sebe chodidlá dali vedieť. Štrajkovať začali aj palce. V na milimeter presných topánkach im bolo tesno. Neviem, ako takto vydržím ešte dva dni. Vyšiel na lúku, ktorá sa tiahla dlhým hrebeňom, zvažujúcim sa vpred kamsi nadol. Na otvorenej pláni bolo horúco, hlava sa pod šiltovkou varila, tričko bolo mokré. Z pod kopca v diaľke sa týčila kostolná veža. To bude asi Hradisko. Ďalej za dedinou sa rozprestierala pláň, rovina ktorej kraľovali dva kopce. Jeden vyšší než ten druhý. Podľa mapy sa zdalo, že cesta vedie kľukato pomedzi tie vzdialené kopce cez les a lúky. Je to ešte poriadna diaľka, do pána. Dnes to nie je o nič lepšie ako včera. Cestou musel niekoľko krát zhodiť ruksak, pretože ho bolel chrbát, po obede oťažel snáď ešte viac. Ako sa približoval k obci prešiel popri páse stromov, ktorý delil hrebeň lúky na dve polovice. Cesta sa rozdelila, Strider vykročil doľava. Po asi päťsto metroch a neustálom obzeraní sa po značke vytiahol telefón, aby zistil, že je mimo cesty. Dedina bola blízko, tak stačilo zísť do Hradiska a dostať sa späť na červenú. V strede dediny bola studňa na pumpu. Doplnil vodu, opláchol si hlavu, čosi nalial do šiltovky. Plnú vody si ju dal na hlavu. Studená sprcha príjemne osviežila, krátka pauza na zahryznutie tyčinky a zaraz pokračovať. Vlastne si ešte ani nebol istý, kde prespí.
Pokračoval po asfaltke, ktorá bola prehriata, ako na ňu pol dňa pražilo slnko. Pri krajnici sa dalo občas schovať v tieni. Strider začínal opäť pociťovať bolesť chodidiel, obrovské otlaky zo spodku chodidla, ktoré prelepil „umelou kožou“ neuveriteľne tlačili. Ani si nechcel predstaviť, ako tie nohy vyzerajú. Vydržím to do Košíc, proste musím. Štrajkovať začali aj okopané palce. Približne každých tristo metrov, keď našiel tieň, musel na chvíľu zastať. Sadol si na krajnicu a uľavil nohám a uboleným ramenám. Dvakrát sa aj vyzul a precvičil prsty. Pred ostrou zákrutou dúfal, že Terňa je niekde blízko za ňou. Keď ju prešiel, zistil že dedina je ešte poriadne ďaleko. Asfaltka bolela a nepripravenému nič nedarovala. Došuchtal sa do dediny. Pri kostole našiel lavičku na ktorú sa vyvalil. Čo teraz? Cítim sa ako taký trus. Podľa mapy sa tu dalo prespať. Potraviny budú dnes zavreté. Je sobota, čo je škoda, niečo by som dokúpil. Ležal vystretý na lavičke a nevedel čo robiť. Pozrel na čas. Štvrť na štyri. Do tmy ešte dosť času. Keby to ešte dnes potiahnem, zajtra toho bude menej a na druhý deň je to do Košíc kúsok. Dva a pol dňa. Dnes to ešte musím potiahnuť, aj keby neviem čo! Vzal telefón a hľadal možnosti na prenocovanie vo Veľkom Šariši.
Dva telefonáty dopadli neúspešne. Tretí telefonát ponuka prespať v retro izbe, ale s niekoľkými ďalšími turistami. “To nevadí, hlavne že budem mať kde hlavu zložiť. Prídem neskôr, možno o pol ôsmej.“ Netušil, kde chce prespať Dobrodruh, ale tiež mal namierené do Veľkého Šariša. Možno ho ešte kdesi po ceste stretne. Napil sa. Keď kráčal ďalej, premýšľal, koľko vody asi denne v týchto horúčavách vypil. Denne robil časté pauzy, len aby sa napil. V tomto teple si telo vodu pýta neustále. Musel denne vypiť dobrých šesť litrov. Až nie viac. Ešte stále bolo leto čo je pravda, vo Volovských vrchoch to možno bude lepšie. Napriek tomu, stále si želal pekné počasie a nie búrky. Asfaltka sa ťahala k zákrute, kde sa červená stočila do poľa.
Blížil sa k jednému z vrškov, ktoré videl z rozľahlej lúky nad Hradiskom. „No ani to nebolelo dostať sa sem.“ Zavtipkoval pre seba. Slnko bolo za kopcom, takže sa išlo o niečo lepšie, no stále bolo teplo. Strider prekvapil samého seba, keď stúpal do kopca a nemusel si robiť každých tristo metrov prestávku. Skutočne, ako málo stačí, aby sa ľahšie kráčalo. O kus menej pražiaceho slnka, o kus väčšie bežecké topánky, o kus menšie otlaky a život gombička. Kráčal popri húští, kde míňal posed. Tu chcel prespať Luskáčik? Je opustený asi tiahol ďalej. Pri hranici lesa bol smerovník, strašiak od ktorého sa blížil chlap a dva psy. Muž pozdravil. Strider odzdravil, nechcel si dať pauzu, až kým sa nevyškriabe k smerovníku. Záverečných dvesto metrov počítal každý krok. Bol taký smädný, až sa mu z úst prášilo. Strašiak ukazoval červenú smerom popri lese, po úbočí lúky a hory. Našťastie nebolo potrebné stúpať na horu. Lysá Stráž bola mimo cesty SNP. Napil sa, obzeral sa späť. Za sebou nechal Terňu, z ktorej sa v diaľke kľukatila dlhočizná asfaltka, ako nekonečný Jörmungandr. Tiahla sa za zradnú zákrutu, niekde za ňou bolo Hradisko. A tam hore v diaľke pohorie Čergov. Utrel si spotené čelo, prehodil cez hlavu šiltovku so šatkou a pokračoval popri hranicou lesa. Po ceste, ktorá sa konečne vracala späť pod koruny stromov. Škoda, že až takto na večer. To najhoršie z dňa si odkráčal po asfaltke a lúkach.
Do lesíka stále prenikalo slnečné svetlo. Bolo niečo pred pol piatou, napriek tomu musel pridať do kroku. Na les doľahla tma omnoho skôr. Cestička sa začala kľukatiť, pribúdal lesný porast, papraď po stranách chodníka, kríky s bobuľami. Okolie sa zdalo byť vlhké, čo bolo prekvapivé vzhľadom na posledných pár tropických dní. Všetko sa vysvetlilo, keď sa objavila malá drevená strieška z pod ktorej vytekala voda. Prameň. Premeň a výdatný. Na chvíľu si oddýchnem v tieni stromov pri chladnom prameni. Doplnil vodu, dnes zrejme posledný krát. Opláchol spotenú, slanú tvár. Kde sa teda Luskáčik rozhodol prespať? Toto vyzerá, ako ideálne miesto na prenocovanie. Niekde blízko by tu mal byť dokonca prístrešok. Nikde nikoho. Okrem zurčania prameňa a štebotania vtákov, žiadne zvuky. Nič čo by naznačovalo blízkosť jedného zo spolupútnikov. Ďalšia polhodina sa niesla cez lesnú cestičku, ktorá sa asi dvakrát rozdelila. Najprv kamsi von z lesa, kde bolo viac svetla. Asi tristo metrov sa šlo cez otvorený na kríky hustý porast a potom sa cesta opäť delila, ale červená na Striderovo sklamanie pokračovala do čoraz tmavšieho lesa.
S tmou sa pridali aj nové zvuky. Mimo vtáctva v húšti šušťalo lístie, niekde v diaľke praskol konár a bolo počuť kroky. Otázka ktorá sa veľmi intenzívne uchytila v hlave bola: Sú tu medvede? V momente začal premietať myšlienky do slov, aby o sebe dal prípadnému štvornohému, strážcovi lesa vedieť. Že nie je hrozbou, nechce rušiť pokoj lesa a len prechádza. „Véééééľký maco, Vééééééľký maco, dúfam že ma nezožerieš. Predsa by si neublížil niekomu, kto lesom prechádza a nič si z neho neberie. Všetko necháva jeho obyvateľom. Tma je tvojím priateľom, nechaj osamelého pútnika, nech ešte chvíľu zaberie.“ Tlieskanie, spievanie a búchanie palicami o seba znelo, ako lesný hlučný sprievod. Rušivý nepriateľ onoho pokoja, ktorý by tu človek hľadal a ktorý Strider nechcel rušiť. Ale radšej....., pre vlastnú bezpečnosť. Červená sa stočila cez húštinu vpravo. Niekde vzadu za Striderom čosi hlasne prasklo. Strider sa pomaly otočil. Nič. Pridal do kroku. Dnes to už snáď nebude na čelovku, ešte je vidieť cestu, ale ako dlho to ešte lesom potrvá?
Adrenalín utíšil aj tlak na palcoch a chodidlách. Hlavne rýchlo kráčať a dostať sa z lesa, čo sa po chvíli podarilo. Objavili sa prvé domy, Strider súdil, že už nemôže byť ďaleko. Posadil sa na autobusovej zastávke, skontroloval telefón. Má signál. „Som skoro vo veľkom Šariši, ešte prejdem jednu dedinu a po dnešku budú už len kratšie úseky, dúfam,“ oznámil domov. „V Košiciach kúpim nové topánky, tieto sú príliš malé a úzke, ale aspoň sa ide o čosi ľahšie. Hoci otlaky tomu tiež nepomáhajú. To je asi normálne myslím.“ Keď chcel pokračovať, všimol si na zastávke na zemi ponožku. Nie je moja? zložil batoh, aby zistil či mu jedna nechýba. Chýbali dve. Jedna čo bola na zemi a druhá modrá, ktorej sestra kdesi cestou musela vypadnúť. No taaak dnes strácam oblečenie? Mal som im spraviť uzlík a nie prepchať cez popruhy. Pre ponožku sa vracať nechcel, zostali mu ešte dva pári. To by malo stačiť. Aj tak mu straty prišlo ľúto. Bol to jeden z tých obľúbenejších párov ponožiek, aj preto si ich vzal. Výborné bežecké ponožky. Kráčal po chodníku cez Kanaš, obchádzal dom za domom, keď sa chodidlá a asfalt prestali opäť kamarátiť. Zapieral sa viac do paličiek, na ktoré prenášal čo najviac váhy cez ruky. Slnko sa stratilo kdesi za Šarišskou horou, no bolo stále teplo. Tričko prepotené naskrz, ak náhodou stretol okoloidúceho, snažil sa ho obísť čo najväčším okruhom. Hanbil sa za svoje silné mužské pižmo.
Kráčal desať minút, keď sa mu začalo zdať, že Kanaš stále nemá konca. Správne sledoval červenú, iná červená tu nemôže byť, tak že logicky musel ísť dobrým smerom. Vytiahol telefón skontroloval online mapu, šiel po červenej. Telefón zazvonil: „Dobrý deň, retro izba, kde ste približne?“ opýtal sa mužský hlas v telefóne. „Kanaš, asi niekde v strede dediny.“
„Kanaš? To ste ešte dosť ďaleko, no dobre počkáme, len si overujeme či to stále platí.“
Ďaleko? Už teraz ledva žijem. Ak bude celú cestu takáto asfaltka, namiesto chodidiel budem mať podkuté konské kopytá. „Očakávame Vás teda, ešte by s Vami mali prespať ďalší traja, tak uvidíme či prídu.“ Uprostred nekonečnej dediny vykračoval naproti chlapec. Keď podišiel bližšie bolo vidieť, že má downov syndrómom. Chlapec sa zahľadel na Stridera a pekne pozdravil: „Dobrý deň.“ Strider na chlapca kývol hlavou a odzdravil: „Aj tebe dobrý deň.“ Chudák, pri pomyslení na svoje životné problémy mu prišlo zo seba trápne. Mal by si byť rád že si zdravý. Ak nepočítam aktuálny stav nôh, tak som na tom zdravotne celkom dobre. Ostatné veci sú len malichernosti. Fí ha! Niekam sa predsa len na tejto ceste dostávam. Jediným momentálnym problémom je únava, hlad a bolesť nôh a na ničom inom nezáleží! Super! Je to len tretí deň a človek zabudne na nepodstatné, zbytočné hašterivé myšlienky bežného života. Dnes dúfam len v menej asfaltky. A veru že jej bolo viac! Nekonečne dlhá, tvrdá a krutá k uboleným chodidlám. Za Kanašom sa mierne kľukatila, pri ceste boli stále sem tam domčeky. Cesta začala stúpať do mierneho kopčeka. Objavil sa aj chodníček s vysokým obrubníkom. Vďaka bohu aj za túto maličkosť. Chodník je lepší, ako sa trmácať po ceste, keď okolo prechádzajú autá. Za malú chvíľku bude tma, ale Veľký Šariš bol na dosah. Už len dnes, už len dnes takáto vzdialenosť. Potom pomenej. Vydrž to! Už len posledný kus!
Chodník klesal pred Striderom sa objavila križovatka. Áut o tejto neskoršej hodine veľa nejazdilo. Na semafore zasvietila zelená pre chodcov. Strider vyrazil na opačnú stranu a pred ním tabuľa Veľký Šariš. Konečne! Teraz už len nájsť kde je retro izba. Obišiel Pivovar a prešiel cez železničné priecestie. Pred pár rokmi tu strávil deň. Čas ale letí. Ešte mám v živej pamäti, ako som hľadal v Košiciach počas covidu prácu. Práve sem som sa dostal počas zvláštneho pohovoru. Ak to môžem vôbec takto nazvať. Bola to práca pre istú spoločnosť, ktorá ponúkala internetové služby. Celý deň som strávil chodením od domu k domu so zamestnancom firmy. Vtedy sme večer končili presne pri tejto krčme pri Jednote, ktorú teraz obchádzam. Príznačné obdobie. Plné mladíckej nerozvážnosti, melanchólie a chýb. Z niektorých som sa poučil, z niektorých nie a možno aj preto kráčam. Aby som videl niečo, čo som celý čas, roky prehliadal. Sťažoval si svojou slepotou život.
Cesta Šarišom trvala ešte hodnú chvíľu. Tma stihla úplne zastrieť oblohu. Tackal sa z posledných síl po dlaždicovom chodníku. Nohy sa mu plietli. Na námestí pri Kostole svätého Jakuba bolo ďalšie pohostinstvo. Uvažoval, či tu zastaví a niečo zje. Alebo aspoň na ľadovú kofolu. Po dnešných asfaltkách, schladiť rozhorúčené telo. Nakoniec sa rozhodol nestrácať čas. Potreboval už zložiť klobúk a pokračoval. Zišiel z červenej na žltú, ďalej popri ihrisku a popod hrad. Záverečný cieľový kilometer bol pre nohy utrpením. Snáď preto, že telo už tušilo blížiaci sa koniec dnešného pochodu.
Pozeral na telefón a hľadel cez ploty domov. Hľadal, ktorý z domov to je. Na jednom z dvorov sedeli akýsi ľudia pri grile v altánku. Zastavil, pozeral do telefónu, znovu na ľudí. Jeden z nich zamával. Dvakrát ho nemuseli volať, bol unavený a vôbec nerozmýšľal. Podobne ako včera, keď na neho mávali deti, ktoré si ho s niekým pomýlili a nakoniec ich asi poriadne vystrašil. Otvoril bránu vošiel do dvora. „Zdravím som tu správne?“ opýtal sa keď si všimol, že jeden z prísediacich pri stole v altánku je Dobrodruh. Drobná maličkosť v živote, ktorá vyčarí úsmev na tvári, keď vidíte niekoho známeho. Náhoda ich znova zaviedla na rovnaké miesto.
Strider sa posadil, dobrodruh sa niečím napchával. Netváril sa vôbec prekvapene, keď ho uvidel. „Dáš si niečo?“ opýta sa muž. Strider úplne zničený unavený. S prebolenými nohami, stehnami a ramenami, potom čo zhodil ruksak a konečne sa posadil. Chvíľu musel premýšľať aj nad vlastným menom a otázka, či si niečo dá ho vyviedla z mieri. „Niečo? To hádam nerobíte pre nás?“
„Ale čo by sme nerobili pre vás, všetko je pre vás! Grilovaná zelenina, špekáčiky, slaninka s cibuľou, chlebík, pokojne sa ponúkni.“ Strider bol pripravený vybrať si svoje zásoby chleba s paštétou. Nejaké banány a ovsené vločky by sa v batohu našli. Ale toľká štedrosť ho príjemne prekvapila. Najskôr si chcel vyzuť topánky a dnes chodiť už len bosí. Ponožky si zatiaľ nechal natiahnuté. Večer býva chladnejšie. Hoci je leto od nôh býva najviac chladno, prechladnúť nepotreboval. Vzal si dva krajce chleba, nejakú zeleninu, horčicu špekáčiky. „Ešte sme sa nepredstavili ja som Dobrý anjel a toto je moja žena.“
„Teší ma. Strider,“ odpovie. „Mali prísť ďalší dvaja, čo s vami budú spať. Tak uvidíme či sa k nám pridajú. Jeden z nich spomínal, že príde pozdejšie.“
„To som bol ja,“ s plnými ústami Odpovie Strider. „Ty? Ale predsa tuto Dobrodruh ubytoval seba aj teba vopred,“ čuduje sa Dobrý anjel. Dobrodruh prikývne: „Keď som bol na Čergove, nechal som ti tam odkaz, že som objednal ubytovanie v retro izbe.“
„Na Čergove?“ Strider stále mimo, nechápal. Kde mi tam nechal odkaz, na papieri niekde v pamätnej knihe? To si myslel že to tam nájdem? „Na Čergove som nič nenašiel.“ Dobrodruh sa pousmeje: „Keď som bol na Čergove, nechal som ti odkaz na stránke cesty SNP, dal som ti tam príspevok.“ Strider otvorí stránku, hľadá, hľadá a až teraz si všíma, že mu niekto písal: „Tak toto bola obrovská náhoda. Ja som si to vôbec neprečítal a ubytoval som sa presne na tom istom mieste ako aj ty.“ Dobrý Aniel sa z chuti zasmeje na náhode, ktorá ich zviedla dokopy. „No vidíte, tak nakoniec ste len traja. Budete mať dosť miesta. Ten tretí by mal byť v obci, len si zašiel ešte na pivo.“ Strider mlčky sedel, tlačil čo mohol a čo žalúdok dovolil. Dobrý anjel rozprával o turistoch, o horách. Pýtal sa na váhu batohov, ktoré si so sebou vzali. „Trinásť kilogramov aj s vodou,“ odpovedal Strider. Dobrý anjel pritakal, že väčšinou nosia všetci podobnú váhu. Ale zažil expertov, ktorí mali osemnásť až dvadsať kilogramov. Strider neveriacky krútil hlavou, keď si predstavil, že by mal takú váhu ťahať štyridsať kilometrov denne. Mal čo robiť aj s trinástimi-štrnástimi kilami utrpenia. Spomínal, že on sám vyrába batohy a raz by sa chcel venovať výlučne pomoci turistom na ceste SNP.
„Aha to bude váš kolega na izbe. Tam pri bráne,“ na kohosi Dobrý anjel zamával. Postava pri bráne odmávala späť. Klobúčik na hlave, ľahký známy krok, to je predsa Luskáčik. „Toto musí byť osud,“ smial sa Strider. „Tak že vy sa asi všetci už poznáte. To bude určite osud!“ súhlasil Dobrý anjel. Luskáčik sa zložil, ponúkol sa dobrý jedlom a dal sa s ostatnými do reči. „Strider, videl som ťa, ako si sa šuchtal okolo krčmy pri Kostole svätého Jakuba. Sedel som tam ešte v krčme,“ zachechce sa Luskáčik. „Tiež ste stretli v Kanaši takého postihnutého chlapca?“ vyzvedal. Dobrodruh aj Strider súhlasne prikývli. „Zastavil ma a opýtal sa, kam idem. Tak som odpovedal, že idem Cestu hrdinov SNP cez celé Slovensko. Pýtal sa prečo idem tak dlhú cestu. Vravím, asi aby som našiel znova radosť a šťastie v živote. Chlapec sa na mňa pozrel a povedal, hmm ja som šťastný, usmial sa a pokračoval ďalej. Zostal som tam stáť, ako obarený somár,“ dohovoril Luskáčik a vzal si ďalší kus chleba. Strider a Dobrodruh na seba pozreli. Aké ľahké je mať radosť zo života a byť šťastný. Ak to dokáže niekto, kto do života vykročil s horšími kartami. Možno nemusím zdolať hory doly, aby som sa cítil v živote spokojný. Možno stačí prijať to, čo mi život dal aj vzal, tak ako chlapec.
Hodovali ďalej, Luskáčik sa s Dobrým anjelom rozprávali o živote. Luskáčik spomínal, že pracuje v Bratislave, ako väčšina mladých. Pochádza však z Košíc. Má aj priateľku, ale tak nejak momentálne nevie na čom sú. Aj preto sa vydal na cestu. Dobrý anjel sa opýtal, ako dlho trvalo, kým sa pútnici dostali od hranice z Vyšného Komárnika až sem. „Toto je tretí deň,“ utrúsil Strider. „Tak to ste celkom dobrý, normálne to ľudia dávajú tak za štyri až päť dní.“ Pre Stridera to bol životný výkon, nikdy nič podobné predtým v živote nezvládol. Prejsť stodvadsať kilometrov za tri dni. Nikdy si ani o sebe nemyslel, že niečo také bude pre neho možné. A predsa. Telo si za toľké kilometre už vypýtalo nejakú daň. S nejakým zranením počítal. Napriek tomu sa mohol lepšie pripraviť. Nemuselo to byť až také zlé. Dobrodruh mal len jeden malý otlak, a on? Radšej to nechcel ani vedieť v akom stave sú jeho nohy. Po večeri im Dobrý anjel ukázal kde budú spať.
Na záhrade v malom domčeku sa nachádzala izba, bola skutočne v retro štýle. Dve či tri postele a jeden matrac na zemi. Strider si vybral matrac. Bližšie k zemi bolo chladnejšie. V altánku, ktorý bol pri domčeku s retro izbou si Strider povyberal čisté veci, uterák a kefku. Oblečenie z dnešného dňa dali oprať Dobrému anjelovi, ktorý bol taký ochotný, že im ponúkol vlastnú práčku. Dobrodruh sa išiel osprchovať. Po ňom hneď Luskáčik. Strider zatiaľ čakal v altánku, písal na stránku dojmy z dnešného dňa. Na záver nezabudol pridať poznámku, že stratil ponožku. Napísal aj Oravákom, ktorí prespávali v Terni, ak by ju náhodou našli. Aj tak mal plánovanú zastávku v Košiciach. Kúpiť si nové topánky a zásoby do Volovských vrchov. Dobehli by ho a vzal by si ju.
Kúpeľňa sa uvoľnila Strider sa vybral dať si zaslúženú sprchu. V sprche si strhol lepky z palcov, keď uvidel prsty, zhrozil sa. Palce boli úplne podliate a opuchnuté. Nechty boli posunuté opuchom dohora, zo svojho pôvodného miesta. Áno cestou po asfaltke musel niekoľko krát zastať. Dokonca sa vyzuť, aby uľavil prstom. Ale až takúto spúšť nečakal. Toto je zlé, toto je veľmi zlé. Pomyslel si. Nebyť toho pohľadu na chodidlá, sprcha by bola tým najkrajším darčekom dnešného večera. Keď zo seba zmýval pot, voda bola tak slaná ako samo more. Vyšiel zo sprchy, a poprosil Dobrého anjela, či nemá servítky, pretože si chce poprepichovať podliate palce. Dobrý anjel s kľudom a rozvahou preskúmal prsty. Priniesol servítky a sterilnú ihlu. Z palcov vytekala priesvitná tekutina, zatiaľ Dobrý anjel rozprával o topánkach, aké mal na takúto cestu použiť. Ukázal mu pár bežeckých trailových botasiek Altra. Aspoň o číslo väčších, ako jeho vlastná noha. Strider mal v pláne kúpiť niečo podobné. Najradšej by si hneď zajtra ráno vzal tie jeho. Vydržať dva dni v tých na milimeter presných, síce tiež trailových botaskách si nevedel predstaviť. Po hrozivom obraze zo sprchy Striderovi začalo čosi dochádzať. Niečo čo sa mu vôbec nepáčilo a bál sa to vôbec vysloviť.
Ošetril si palce, najlepšie ako vedel a pobral sa späť do altánku. Každý krok spôsoboval bolesť. Pretože otlačený spodok chodidla nedovolil poriadne došľapovať. Chodil po vonkajších stranách a hojdal sa pri tom ako tučniak. Pred spaním ešte zavolal domov a poslal fotky zranení. Zvedavý, čo si o tom doma myslia. Či sa dá s takým zranením podľa subjektívneho pohľadu zdravotnej sestry pokračovať. Ani s prižmúrením oboch očí neprišla kladná odpoveď. Strider teda ukončil rozhovor nervózny a nahnevaný. Ráno uvidí, čo ďalej. Napriek stavu nôh chcel pokračovať. V retro izbe už Luskáčik odfukoval a Dobrodruh s klipkajúcimi očami dával telefón na nabíjačku a chystal sa spať. Strider ešte upratal všetko, čo mal rozhádzané v altánku a schoval veci do izby. Okolo palcov omotal vreckovky, keby z nich ešte tieklo a ľahol si na svoj matrac.
V porovnaní s predchádzajúcimi polo-bdelými nocami bol spánok neporovnateľne lepší. V izbe pri uchu občas zabzučal nejaký komár. Ale tri ťažké dni, zničené nohy, zodraté stehná, ubolené ramená a celkové vyčerpanie dohnalo telo do spánku. Snívalo sa mu o spolu-pútnikoch. Rozprávali sa o ceste, o tom kde prespia na ďalší deň. Strider sa už nemohol dočkať, kedy konečne vyrazia. Ráno sa prebudil na šuchotanie Luskáčika, ktorý sa chystal na cestu. Aj Dobrodruh sa prebúdzal. Bolo pol šiestej, ešte dosť skoro. Keby vyrazili teraz v Kysaku sú hádam aj pred štvrtou. „Neviem, nie som si istý čo mám robiť, či by som to mal vzdať, alebo sa skúsiť dostať do Košíc a zohnať si nové topánky,“ hľadal oporu. Hľadal odpoveď, ktorá by ho nakopla na dnešný deň. Potreboval motiváciu. Natlačiť nohy do úzkych topánok a kráčať ďalej. „Ukáž nám to,“ dožadoval sa Luskáčik. Strider si pomaly poodlepoval vreckovky z palcov a odhalil zakrvavené spuchnuté palce s nechtami, ktoré už vyzerali tak, že zlezú. „Fuj! Toto vyzerá hrozne, je to sila. S týmto nikam nechoď, bež rovno na chirurgiu,“ zhrozil sa Luskáčik Už včera večer tak trochu tušil, že to ďalej nepôjde, ale predsa naivne veril, že do rána prsty odpuchnú. „Asi.... asi máš pravdu. Netreba to siliť, za každú cenu, cez krv. Ale o rok sa musím vrátiť, nemôžem to nechať len tak!“ dodal stále plný odhodlania. Dobrý anjel sa medzičasom objavil, vo dverách izby. S košom plným vypratého a usušeného oblečenia. Dobrodruh a Luskáčik si vzali to svoje.
„Pripravím Vám aj raňajky chlapci?“ opýtal sa. „Nie. Dojem ešte zo svojho. Bola by škoda, keby sa mi skazilo jedlo. A mne aj tak takto ráno nechutí,“ dobrodruh na súhlas s Luskáčikom pritakal. Strider takému rýchlemu koncu, pádu stále nedokázal uveriť. Tak nejak sa stále usmieval, keď sa lúčili. Závidel im, že sú plný elánu ,sily a môžu pokračovať. A on tu zostáva zničený, zranený a unavený. „Neboj sa, o rok to zvládneš, presne ako si si zaumienil. Pevne verím, že Strider bude opäť aktívny na ceste SNP, aj na stránke. Bude pridávať príspevky, zo svojej cesty,“ povzbudzoval ho Dobrodruh pri lúčení.
Luskáčik a Dobrodruh sa stratili za bránou domu a pokračovali na ceste, Dobrodruh po Skalisko, Luskáčik snáď až do konca. V altánku osamel so svojím batohom a mačkou, ktorá sa prišla pritúliť. Premýšľal, ako sa dostane domov. Od Dobrého anjela si vypýtal raňajky, keď ich ponúkal. Zavolal sklamaný domov a opýtal sa rodičov, či by pre neho nemohli prísť do Košíc. Cesta do metropoly východu vlakom z Veľkého Šariša trvala niečo okolo hodiny. Z Košíc to vlakom domov trvalo príliš dlho. Láskavý rodičia samozrejme súhlasili. Strider to pokladal za samozrejmosť, prečo by sa mali na neho vykašľať nie? To by urobil každý rodič, nie? Odpoveď bola nie.... Ale vtedy to ešte nedocenil. Slepí, nahnevaný. Nevšímal si niečiu dobrotu. Vnímal len sklamanie zo samého seba. Zlyhanie, ktoré sa nemalo nikdy stať a predsa sa stalo. Zlyhať v živote je úplne v poriadku. Je to normálna vec, ktorá sa deje každému, každý deň aspoň pri jednej z mnohých činností, ktorým sa venujeme. Ten-krát argumenty zastávajúce neúspech neexistovali, sklamanie sa miesilo so smútkom a hnevom.
Tlačil do seba raňajky odháňal mačku, ktorá sa dotieravo dožadovala aspoň kúska z taniera, keď si k nemu prisadol Dobrý anjel: „Nič si z toho nerob. Nie si ani prvý ani posledný, ktorému sa niečo podobné stalo. Vieš si predstaviť koľko ľudí zvolilo nesprávnu obuv? Ročne sú ich desiatky.“ Strider pritakal. Vírila v ňom zmes protichodných myšlienok. Časť z neho si priala, aby mohol pokračovať a prejsť cestu celú a časť bola rada, že nepokračuje v takomto stave. V konečnom dôsledku nevedel čo si má myslieť. Našiel vlak do Košíc, ktorý odchádzal za hodinu. Na stanicu je to od Dobrého anjela ďaleko. Chcel vyraziť skôr, ale Dobrý anjel sa ponúkol, že ho na stanicu odvezie: „Je to to najmenej, čo pre teba môžem urobiť.“ Strider súhlasil. Pokúsil sa obuť si botasky. Zistil však, že to nie je také jednoduché. Prsty boli opuchnuté. Spodná časť oboch chodidiel bol jeden veľké otlak. Vreckovky, ktoré mal na palcoch musel z ponožiek vybrať a dať si nohy do botasiek bez ochrany palcov. Chodenie bolo bolestivé, tak sa znovu počas chôdze hojdal z jednej strany na druhú. Hodil dobrovoľný príspevok za prenocovanie, raňajky a odvoz do kasičky v retro izbe. Nechal niekoľko pamätných viet v knihe návštev. Sľúbil, že o rok sa vráti v plnej sile. Opäť sa postaví na červenú a dokončí ju.
Na stanici sa rozlúčil s Dobrým anjelom, poďakoval sa a vyrazil smer Košice. Keď tam dorazil, volal rodičom, kde sú. „Ešte chvíľu, budeš musieť čakať,“ ozvalo sa z telefónu. Strider našiel luxusné miesto na parkovisku pod stromom. Zhodil batoh a konečne sa mohol vyzuť. Čakal. Sledoval ako ľudia prichádzajú a odchádzajú zo stanice. Blízko stromu zastalo auto. Rómka vykukla z okienka. Opýtala sa, či nemá zapaľovač. Chcela si zapáliť cigaretu. Náhodou jeden mal, ale v tom vetri, ktorý dnes vládol nechcel chytiť. Sklamaná spolu-občianka aspoň poďakovala za snahu. Čakal ďalej, keď zazvonil telefón: „Sme tu, ale nevieme sa dostať na stanicu,“ odpovedala mama. Znela nervózne. Otcovi totiž veľmi šoférovanie v špičke premávky mesta veľkosti typu Košice nešlo. A tak došlo na pozadí telefonátu k ostrejšej komunikácií. „To je blbé pretože ja veľmi neviem chodiť. Akoto že sa sem neviete dostať? Hoďte do navigácie hlavná stanica Košice.“ Čakal ďalších desať minút, keď opäť zazvonil telefón. „Sme tu kde si?“ Strider sa obzeral, videl odkiaľ prichádzajú autá, ale ich auto nevidel. „Aj ja som tu, ale nevidím vás.“ Mama si bola úplne istá, že sú na hlavnej stanici. Videla koľajnice, videla autobusy. „Vidíte aj električku?“ Z telefónu sa ozvala negatívna odpoveď. Do toho zopár ďalších slov v aute o tom, kto čo pokazil a kam mali prísť. „Ja veľmi dobre neviem chodiť, a s tým batohom ďaleko nezájdem.“ Prešlo desať minút, kým ho konečne našli pod stromom. Strider podľa úsudku rodičov vyzeral, ako neborák, ktorý si pod stromom chcel rozložiť svoj tábor a pritom žobrať drobné od okoloidúcich.
Pomohli mu odtackať sa do auta, ktoré nechali parkovať na autobusovej stanici a prišli ho hľadať pešo. V šľapkách sa mu kráčalo lepšie, ale trvalo asi pätnásť minút dostať sa k autu. Cestou domov vznikla ďalšia výmena názorov. Kto môže za to, ako celé dobrodružstvo dopadlo. Vyčítali mu nepripravenosť a slabé znalosti o diaľkovej turistike. Strider nesúhlasil, lepšie pripravený ani nemohol byť, aspoň po fyzickej stránke. Čo sa týkalo topánok, odporúčania sa líšili. Ale pravda bola, že trailové botasky mohol vziať aj iné. Doma v poličke boli ešte jedny, o pol čísla väčšie. Možno by sa to celé nepokazilo a mohol by pokojne kráčať ďalej. Možno..... Počas výmeny názorov stihol obviniť mamu, že mu cestu nedopriala, pretože sa o neho príliš bála. Z postoja svojho syna zostala veľmi sklamaná.
Po príchode na chirurgiu sa Strider ešte s malou dušičkou opýtal: „Myslíte, že by som mohol pokračovať, keď palce ošetríte?“ Doktor sa na neho pozrel a pritakal: „Ale určite, ak by ti samozrejme nevadilo prísť o palce.“ Pľuzgiere poprepichoval, narezal, takisto ako prsty. Natrel hojivou masťou a obviazal. „Previazať každý večer a odmočiť v harmančekovom kúpeli,“ dodal.
Strider padol do postele, mal chuť plakať, nadávať, kričať, sťažovať sa. Slzy sa mu tisli do očí. Tak aby si uľavil plakal, nadával a sťažoval sa. Pridal svoj posledný príspevok na stránku s opisom situácie a prísľubom, že o rok sa opäť vráti. Dobrodruh sa ešte ozval z Kysaku, kde podľa jeho slov boli už o tretej. Po ťažkých troch dňoch ďalej nepokračovali. Luskáčika prišli pozrieť rodičia, ktorí mu priniesli zásoby na cestu do Volovských vrchov. Oraváci nenašli stratenú ponožku, ktorú mal tak rád. Škoda jej, do frasa! Prvý týždeň skoro nechodil len preležal, presedel. Dobrá správa bola, že palce nezahnisali a nemuseli mu strhávať nechty. Doma sledoval Oravákov, ktorí ďalej napredovali v ceste. Aj ostatných, ktorí prispievali správami na stránke. Pokračovali rýchlo aspoň jemu to tak pripadalo. Doma dni plynuli príšerne rýchlo a zlievali sa jeden do druhého.
Druhý týždeň už chodil von, ale len v šľapkách. Inam by opuchnuté chodidlá nenapchal. Dovolenku nezrušil, načo by aj. Potreboval zregenerovať, fyzicky aj psychicky. Prešli dva týždne a sklamanie so smútkom mu boli stále na blízku. Celé okolie mu držalo palce a on zlyhal. Prestal byť aspoň nepríjemný na svoje okolie. Poďakoval za pomoc rodičom. V duchu niekoľko krát poďakoval Dobrému anjelovi. Prial si ešte raz sa mu zavďačiť, možno o rok. Pre zlepšenie psychickej pohody si kúpil nové trailové botasky. Boli väčšie takmer o číslo a pól. Prsty ma cestu dole svahom nebudú tlačiť. Netušil ako dopadol Luskáčik, pretože na stránku neprispieval. Strider bol presvedčený, že to dokázal, Oraváci cestu zdolali, keď nastupoval späť do pracovného kolobehu, do „skutočného“ nudného života. Plného kolobehov a rutiny v hlavnom meste.
Práca, tréning, spánok, práca tréning spánok. Bol tam kde predtým. Realita Stridera pohltila. Stratil sa medzi obyvateľmi Bratislavy. Zapadol späť do systému, ako ozubené koliesko. Iba občasná bolesť palcov a achilloviek pripomínala nedokončené dobrodružstvo. Ešte dva mesiace po zranení bolo na tréningu a počas behu cítiť bolesť, keď preniesol váhu cez palec a pôsobil väčší tlak na prsty. Nechty rástli nové. Vypadali zvláštne, ale bol rád, že sa nohy hoja. Strider sa chcel zlepšiť v behu. Zvýšiť telesnú kondíciu, tak v kolobehu zostal celý ďalší rok až do leta. Počas pobytu v „realite“ vôbec nemyslel na ďalší pokus zdolať Cestu SNP. Podarilo sa mu s neúspechom počas zimy zmieriť. Pustiť trápenie z hlavy. Nikam sa však neposunul, šport ho stále nenapĺňal ako kedysi. V živote mu niečo chýbalo.
Keď prišiel máj, spomenul si, čo napísal do poslednej správy na stránke. Vrátim sa v máji. Čítal si staré príspevky, spomínal na zážitky a úskalia. Aj tento rok si šetril dovolenku. Pre prípad, že by to skúsil znova. Nebol si istý či to chce. Necítil odhodlanie, ktoré ho hnalo vydať sa na dobrodružstvo cez celé Slovensko podobne ako minulý rok. Napriek tomu si dovolenku naplánoval na september. V lete sa zúčastnil niekoľkých pretekov. Skúsil si aj „veľkého Sparťana,“ trailové preteky a ako rok predtým, štafetu od Tatier k Dunaju.
September sa pomaly blížil a nastal čas využiť dlhú dovolenku, ktorú dostal. Chce sa mi vôbec? Minulý rok som bol taký premotivovaný a dnes? Najradšej by som ležal doma v posteli a zabíjal čas ničnerobením. Potreboval som si niečo dokázať. Dokázať všetkým, že sa viem prekonať, ale skutočne to potrebujem? Z rutiny ma predsa vytrhne, aj keď nebudem v práci a budem doma v malom meste. Bez zhonu a hluku. Snažil sa hľadať dôvod a obhájiť, prečo sa na cestu vykašľať. Nahromadil kopec argumentov proti. A čo argumenty pre? Argument pre bol sám, osamelý vojak v poli. Som spokojný s tým ako žijem? Som spokojný s myšlienkami ktoré ma hlodajú a ničia mi život? A sú to vôbec podstatné myšlienky? Počas troch dní som zahodil všetky starosti, vyčistil hlavu. Jediné čo ma trápilo bola bolesť, hlad, smäd, únava. Ale cítil som sa aspoň živý. Stále mi v živote niečo chýba. Zmenil som sa za ten rok k lepšiemu? Alebo vôbec, mám v sebe vôľu urobiť niečo so svojím životom, keď s ním nie som spokojný? Som šťastný, ako postihnutý chlapec v Kanaši?
Na ďalší deň, vytiahol batoh a starý zoznam vecí, potrebných na cestu. Doplnený o niekoľko maličkostí. Oblečenie, zakonzervované jedlo pre diaľkovú turistiku, horák, pršiplášť, paličky na chodenie, trailové topánky, spacák, karimatka, bežecké krátke nohavice s podšitou látkou pre ochranu stehien dva kusy, sudokrém, lekársku vazelínu. To všetko zbalil. Zo zoznamu sa stratil polkilový ťažký nôž a vyhodil zopár ďalších vecí. Posadil batoh na váhu. S vodou sa dostal na úsporných dvanásť kilogramov. „Tak poďme na to.“
