V právnom štáte by človek očakával, že po prvom, druhom alebo treťom rozsudku sa situácia napraví. Že štátny orgán bude rešpektovať rozhodnutie súdu a vykoná to, čo mu zákon ukladá.
Moja skúsenosť je však iná.
Som osoba so zdravotným postihnutím odkázaná na invalidný vozík. Už viac ako pätnásť rokov sa snažím domôcť zákonných kompenzácií, ktoré mi majú umožniť dôstojný a nezávislý život. Počas týchto rokov som opakovane uspela pred správnymi súdmi. Niektoré moje prípady boli súdmi vrátené na nové konanie dokonca štyrikrát či päťkrát za sebou.
Napriek tomu mnohé z mojich vecí dodnes nie sú právoplatne rozhodnuté.
Najabsurdnejším príkladom je osobná asistencia.
Po tom, čo som uspela na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky vo veci osobnej asistencie a zvýšenia počtu hodín osobnej asistencie, by človek očakával, že štát bude rešpektovať rozsudok a zabezpečí podporu, ktorú osoba so zdravotným postihnutím potrebuje pre každodenný život.
Namiesto toho mi bol príspevok na osobnú asistenciu zastavený.
Úrad práce následne roky nekonal. Nepomohli moje opakované výzvy. Nepomohli sťažnosti na nečinnosť. Nepomohlo ani upozornenie prokurátora vydané pred viac ako rokom.
Výsledok?
Päť rokov bez preplácania osobnej asistencie.
Pre zdravého človeka môže byť osobná asistencia len administratívnym pojmom. Pre človeka na vozíku však predstavuje možnosť vôbec existovať v spoločnosti.
Osobná asistencia nie je luxus.
Nie je výhoda.
Nie je nadštandard.
Je to základný predpoklad nezávislého života.
Je to pomoc pri presunoch, hygiene, domácnosti, vybavovaní úradných záležitostí, štúdiu, práci či spoločenskom živote. Bez nej sa človek stáva závislým od rodiny alebo zostáva izolovaný vo vlastnom byte.
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím pritom jasne hovorí, že osoby so zdravotným postihnutím majú právo na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti. Majú právo rozhodovať o svojom živote, o forme podpory, ktorú potrebujú, a štát je povinný zabezpečiť, aby táto podpora bola dostupná, účinná a zodpovedala individuálnym potrebám konkrétnej osoby.
Právo na nezávislý život nie je len pekná deklarácia na papieri.
Je to záväzok.
Ak však úrad roky nekoná, súdne rozhodnutia zostávajú bez reálneho účinku a kompenzačné príspevky nie sú vyplácané, potom nejde len o administratívny problém.
Ide o problém ľudských práv.
Práva totiž neexistujú preto, že sú napísané v zákone alebo v medzinárodnom dohovore.
Práva existujú iba vtedy, keď ich možno reálne vykonať.
Ak osoba so zdravotným postihnutím musí čakať päť rokov, v niektorých prípadoch 15 rokov na rozhodnutie úradu, ak vyhrá súd a napriek tomu nedostane pomoc, ak je nútená žiť v neistote a závislosti od druhých, potom jej práva zostávajú len teoretické.
A teoretické práva nie sú skutočnými právami.
Najväčším problémom pritom nie je len moja individuálna situácia.
Problémom je systém.
Systém, v ktorom môže úrad ignorovať rozsudky súdov.
Systém, v ktorom ani upozornenie prokurátora nevedie k náprave.
Systém, v ktorom osoba so zdravotným postihnutím musí celé roky viesť súdne spory len preto, aby sa domáhala toho, čo jej zákon už dávno priznáva.
Systém, v ktorom sa spravodlivosť meria nie obsahom práva, ale schopnosťou človeka vydržať nekonečné čakanie.
Nejde len o mňa.
Ide o otázku, či na Slovensku naozaj existuje účinná ochrana práv osôb so zdravotným postihnutím.
Pretože ak ani dvadsaťštyri vyhratých súdnych sporov nestačí na to, aby štát začal konať, potom je potrebné položiť si oveľa vážnejšiu otázku:
Čo vlastne znamená právny štát pre človeka, ktorého práva sú síce opakovane uznané súdom, ale v reálnom živote zostávajú nevykonané?
A koľko ďalších ľudí so zdravotným postihnutím zažíva podobný príbeh bez toho, aby o ňom verejnosť vôbec vedela?
PhDr. Mgr. Mária Szegfüová, PhD.
