Ako som stratila lásku v Alpách

V exkluzívnom bare sme sa zišli s jeho kamošmi. Nasledoval dlhý rozhovor o novej výstave nejakého umenia v Blave, prečo Sulík je lepší ako Radičová, čo píšu v poslednom Men's health, čo je momentálne in, aké sú perspektívy iPhone na Slovensku a podobné drísty, ktoré ma, typickú dedinskú blondínu, kompletne unavili. Našťastie pochopil, že už odpadnem a tak ma odviezol domov. Po ceste som mu vysvetlila, že ako sedliačka mám rada prírodu a výlety a že keďže má také šikovné autíčko, mohli by sme si spraviť nejaký ten výlet do hôr. Pred domom som ho ledva presvedčila, že dokážem sa vyspať aj úplne sama – robím to už dlhé roky a perfektne to funguje.
Princ mi zavolal neskôr a ponúkol perfektný výlet – pozrieť Alpy a Schneeberg, že už má zarezervovaný hotel, kde bude wellness, bazénik, sauna a Noc Veľkej, ale Čistej lásky. To som mala radosť! Vytiahla som svoje staré dobre horské topánočky, môj šikovný turistický kostýmik a ruksak (áno, áno, som vášnivá turistka).
Lenže keď sme sa stretli, pochopila som, že niekto z nás je sprostý – buď ja so svojimi horskými topánočkami alebo on v svojom športovom saku. Ukľudnil ma, že vraj je to dobré.
Ubytovali sme sa v dedine Losenheim a vyrazili sme na prechádzku, ktorá trvala presne 20 min. – že vraj Schneeberg sme obzreli a teraz sa môžeme vrátiť do hotela a pokračovať vo Veľkej, ale Čistej Láske. Povedala som mu, že chýba nám ešte nejakých tých 1,300 výškových metrov, aby sme naozaj obzreli Schneeberg. Urobil utrápený ksichtík, ale ma chytil za ruku a pokračovali sme ďalej lesnou cestou. To je sila lásky, čo? Lenže som zistila, že nie on ma ťahá hore, ale ja jeho a ešte pár minút a budem mať z toho ťahania ľavú ruku dlhú ako orangutan. Statočne ma pustil a šliapali sme vyššie a vyššie. Keď som sa otočila, bol takých 50 m vzadu, ale nevzdával to, moje princátko! A tak som išla a išla a išla. Po dlhých minútach som sa znovu otočila a čo som zbadala? Že moja bratislavská zdochlinka sa mi stratila! Celá smutná a zamračená som stúpala hore...
Schneeberg sa preukázal ako ideálna hora pre blondíny – na Fadensteigu boli také šikovné oceľové laná a sexi tyčky ako v stripbare, ktoré označovali cestu a tak som sa nestratila. 1300 výškových metrov som zdolala za 2:45 – nuž, nie som Andrea Mayr ktorá to robí za 58 min... Na vrchole bol nejaký radar, dvaja fešní rakúski vojačikovia a brutálny vietor. A tak som išla ďalej do Damböckhausu, kde som bola pripravená čakať na môjho Princa. V tejto perníkovej chalúpke som strávila asi hodinu – smútila som tam za mojim salónnym levom. Čo keď ho prepadli nejaké zlé svište? Alebo nedajbože kamzíky-vrahovia? Zúfalo som popíjala čajík (1 šálka za 2,40!!!) a ku mne sa posadil veselý rakúsky ujko Heinz z Viedne – nakoniec sme spolu zišli inou cestou dole do Puchbergu. Volala som Princovi – darmo! Nezdvíhal telefón, ale našťastie Heinz bol taký zlatý, že ma zachránil a odviezol do Viedne.
Prišla som domov, srdce ma bolelo a na podlahu kvapkali horúce kilové slzy... Kde je moja stratená láska, kde je môj Princ?
Peťko, zlatý môj milovaný, ak čítaš tieto riadky, tak sa ozvi! Nepozreli sme ešte Dachstein!