V roku 1998 sa Slovensko rozhodlo zmeniť svoj osud. Po rokoch politickej izolácie, autoritatívneho vládnutia a rozdelenia spoločnosti sa opozícia dokázala spojiť. Ľudia cítili, že ide o viac než len o ďalšie voľby – išlo o to, či Slovensko bude demokratickou súčasťou Európy, alebo sa uzavrie do seba.
Nebola to jednoduchá doba. Strany, ktoré sa spojili, sa často neznášali. Mali iné názory, iné hodnoty, iné predstavy o budúcnosti krajiny. No pochopili, že spoločný cieľ je dôležitejší ako osobné ambície. To bola ich sila. A vďaka nej mohla vzniknúť vláda, ktorá Slovensko posunula do EÚ, do NATO a medzi krajiny, ktoré berú demokraciu vážne.
Dnes je situácia iná, ale zároveň zvláštne podobná. Opäť tu máme vládu, ktorá koncentruje moc, oslabuje nezávislé inštitúcie a rozdeľuje spoločnosť. A opäť máme opozíciu, ktorá hľadá samu seba. Rozdiel je v tom, že v roku 1998 existovala nádej – viera, že zmena je možná, pretože sa našli ľudia, ktorí dokázali spojiť nespojiteľné.
To, čo dnes Slovensko potrebuje, nie je ďalší spasiteľ ani krikľúň, ale líder, ktorý vie počúvať aj spájať. Človek s odvahou niesť zodpovednosť, s rozumom tvoriť kompromisy a s pokorou nechať iných vyniknúť. Nie tribún, ale organizátor. Nie ten, kto kričí najhlasnejšie, ale ten, kto dokáže ticho presvedčiť, že spoločná cesta má zmysel.
Rok 1998 ukázal, že zmena je možná, keď sa spoja rozum, odvaha a pokora. Dnes ide o to isté. Len to musíme znovu pochopiť.
