V sobotu ide Slovensko do referenda. A povedzme si hneď na začiatku: netreba z toho robiť ani druhé SNP, ani rodinný výlet s chlebíčkami a pocitom, že po vhodení lístka sa v nedeľu zobudíme vo Švajčiarsku. Nebudeme. Maximálne tak na Slovensku s mierne väčšou šancou, že moc pochopí, že občania ešte úplne nezaspali pred televízorom.
Referendum vyhlásil prezident Peter Pellegrini na 4. júla 2026. Hlasovať sa má o dvoch otázkach: o zrušení tzv. doživotnej renty a o obnovení Úradu špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry. Ministerstvo vnútra uvádza, že voliči rozhodujú práve o týchto otázkach.
A teraz bez omáčky. Toto referendum nie je čistá občianska rozprávka, kde statočný ľud ide zachrániť kráľovstvo pred zlým drakom a na konci hrá hymna v orchestrálnej verzii. Samozrejme, že je to politické. Samozrejme, že si na tom niekto robí kampaň. Samozrejme, že otázky sú postavené tak, aby človeku trochu zdvihli tlak, ideálne ešte pred kávou.
Najmä pri rente je jasné, že nejde len o abstraktnú debatu o ústavnom systéme, ale aj o konkrétny symbol. A symboly sú v politike ako cesnak v segedíne: keď ich je málo, nikto si ich nevšimne; keď ich je veľa, ešte tri dni ich cíti celá krajina.
Lenže tváriť sa, že referendum je len opozičná hračka, je tiež pohodlná výhovorka. Lebo ak si moc roky nastavuje pravidlá tak, aby jej bolo mäkko, teplo a bezpečne ako v papučiach na úrade vlády, nemôže sa čudovať, že ľuďom raz dôjde trpezlivosť. Štát nemá byť vernostný program pre vyvolených. Funkcia vo verejnom živote nemá fungovať ako kartička do salónika na letisku: vstup, výhody, občerstvenie, pokoj od bežných smrteľníkov.
Pri Úrade špeciálnej prokuratúry a NAKA tiež netreba predstierať, že to boli inštitúcie bez chýb. Neboli. Mali svoje sporné momenty, personálne konflikty, politické útoky aj rozhodnutia, ktoré sa dali kritizovať. Kto tvrdí, že všetko fungovalo dokonale, ten buď nečítal správy, alebo má veľmi tvorivý vzťah k realite.
Ale medzi „inštitúcia má problémy“ a „rozoberme ju ako starú kuchynskú linku z bazáru“ je dosť veľký rozdiel. Normálny štát inštitúcie opravuje. Nenormálny štát ich zruší, premenuje, presťahuje, personálne vyvetrá a potom sa tvári, že to bola reforma. To nie je reforma. To je upratovanie typu: špinavý riad schovám do rúry a návšteve poviem, že kuchyňa je čistá.
Preto je toto referendum nepríjemné. Nie preto, že by bolo dokonalé. Nie je. Nie preto, že by jedna strana mala svätožiaru a druhá rohy. Takto jednoduché to nie je, hoci slovenská politická debata by veľmi chcela fungovať ako lacný western: naši dobrí, vaši zlí, a kto sa pýta, je podozrivý.
Skutočný problém je inde. Sme krajina, kde ľudia čoraz menej veria, že sa veci dajú riešiť normálne. Že pravidlá platia rovnako. Že kontrolné orgány majú kontrolovať moc, nie čakať, či ich moc láskavo nezruší. Že verejné funkcie nie sú osobný benefitný balíček s nápisom „ďakujeme za služby, tu máte doživotný upgrade“.
A potom prichádza referendum. Nedokonalé, politické, hlučné a trochu otravné. Presne ako slovenská demokracia po dlhom dni.
Otázka teda nie je, či je referendum krásne, čisté a ideálne. Nie je. Otázka je, či je lepšie zostať doma a zahrať sa na vznešeného pozorovateľa, ktorý je nad vecou, zatiaľ čo vec si medzitým sadla za volant a ide bez neho.
Neúčasť nie je vždy neutralita. Niekedy je to únava. Niekedy znechutenie. Niekedy pocit, že „aj tak sa nič nezmení“. A niekedy je to presne to, čo moc potrebuje: občana, ktorý síce frfle, ale len doma, pri chladničke. Taký občan je ideálny. Má názor, ale neprekáža. Je nahnevaný, ale ticho. V demokracii plní funkciu dekorácie.
Nikto nemusí ísť hlasovať s transparentom, vlajkou a slzou v oku. Stačí prísť normálne. Ako človek, ktorý vie, že štát nie je hotel, kde sa raz za štyri roky sťažujeme na recepcii a zvyšok času dúfame, že nám niekto vymení uteráky.
Nech si každý odpovie podľa seba. Nie podľa bilbordu, nie podľa statusu, nie podľa toho, kto koho neznáša. Ale podľa jednoduchej otázky: vyhovuje mi štát, v ktorom si moc vie nájsť výhody pre seba, ale kontrolu nad sebou berie ako osobnú urážku?
Referendum netreba romantizovať. Netreba z neho robiť revolúciu ani občiansku púť. Ale netreba ho ani odkopnúť len preto, že nie je dokonalé. Na Slovensku by sme potom museli odkopnúť skoro všetko, vrátane ciest, nemocníc, školstva a polovice diskusií na Facebooku.
V sobotu nejde o svätú vojnu dobra proti zlu. Ide o oveľa obyčajnejšiu vec: či ešte máme chuť moci pripomenúť, že štát nie je jej súkromná obývačka.
A to je, napriek všetkým výhradám, stále dosť dobrý dôvod obuť sa a ísť.
