Ministerstvo školstva oznámilo, že školský rok sa „štandardne končí 30. júna“, no zároveň pripúšťa, že niektoré školy môžu využiť náhradné voľno a v praxi skončiť skôr. Formálne teda nejde o plošnú zmenu. Prakticky však vzniká presne to, čo rodičia, učitelia aj riaditelia nepotrebujú: chaos v priamom prenose.
Celé je to typická ukážka politického alibizmu. Štát najprv vytvorí problém tým, že 8. máj ostal sviatkom, ale prestal byť dňom pracovného pokoja. Potom zistí, že školy nie sú fabriky, ktoré sa dajú zapnúť a vypnúť podľa excelovej tabuľky. A nakoniec povie: nech si to vyriešia školy. Inými slovami: politické rozhodnutie hore, následky dole.
Najhoršie na tom nie je ani samotný dátum. Najhoršie je, že sa z bežnej organizácie školského roka stáva hádanka. Jedna škola môže skončiť tak, druhá inak. Jeden rodič bude mať dieťa doma, druhý nie. Jeden riaditeľ sa rozhodne pre náhradné voľno, druhý pre iný režim. A ministerstvo si pritom nechá otvorené zadné dvierka: nič sme nezmenili, to školy.
Lenže škola nie je izolovaný ostrov. Každé takéto rozhodnutie zasiahne rodičov, zamestnancov, školské jedálne, družiny, dopravné spojenia, plánovanie dovoleniek aj samotných žiakov. Keď štát hovorí o „individuálnom rozhodnutí konkrétnej školy“, znie to pekne demokraticky. V skutočnosti je to často len presunutie zodpovednosti na ľudí, ktorí už teraz nesú na pleciach viac, než by mali.
A celé je to o to absurdnejšie, že učitelia sa aj tak 30. júnom magicky nevyparia na dvojmesačné prázdniny. V škole nekončí práca posledným zvonením. Nasledujú porady, uzatváranie dokumentácie, klasifikačné veci, triedne výkazy, inventúry, odovzdávanie agendy, prípravy, administratíva a aj fyzická prítomnosť v škole ešte v júli. Verejnosť si možno predstavuje, že učiteľ 30. júna zamkne kabinet a objaví sa až v septembri, ale realita je oveľa prozaickejšia.
Preto je ešte cynickejšie tváriť sa, že problém sa vyrieši tým, že si školy niekde na konci júna „nejako“ uplatnia náhradné voľno. Učitelia tú prácu tak či tak odrobia — len štát sa opäť tvári, že organizácia školy je gumená vec, ktorú možno naťahovať podľa politickej potreby.
Ministerstvo sa tak snaží vyzerať rozumne: školský rok končí 30. júna, ale niekde možno nie. Nie je to zmena, ale môže to zmenu spôsobiť. Nie je to plošné rozhodnutie, ale všetci sa tým musia zaoberať. To nie je dobré riadenie štátu. To je administratívna gymnastika.
Ak vláda urobí konsolidačné rozhodnutie, má mať odvahu jasne povedať aj jeho dôsledky. Buď sa 8. máj učí a štát zaplatí, čo z toho vyplýva. Alebo sa neučí a jasne sa určí jednotný postup. Ale model „my sme rozhodli a vy si to nejako zariadite“ je presne ten typ politiky, ktorý ničí dôveru v inštitúcie.
Školstvo nepotrebuje ďalšie nejasné usmernenia. Potrebuje predvídateľnosť, jednoduché pravidlá a rešpekt k ľuďom, ktorí reálne držia školy v chode. Lebo ak sa aj koniec školského roka „štandardne“ nemení, spôsob, akým sa o ňom komunikuje, štandardný rozhodne nie je. A ak si niekto myslí, že učitelia od 1. júla len ležia pri bazéne, možno by mu prospelo stráviť jeden koniec školského roka v bežnej škole — medzi poradami, papiermi, výkazmi a rozhodnutiami, ktoré za štát opäť musí hasiť niekto iný. Ale možno sa už ani netreba čudovať. V krajine, kde sa chaos nazýva flexibilitou, zodpovednosť sa prehadzuje nadol a každé absurdné rozhodnutie sa zabalí do úradníckej vety, prestáva byť absurdita absurditou. V Absurdistane je to už len bežný pracovný postup.
