Tak sme sa dočkali. Po rokoch márneho tápania medzi nemocnicami, školstvom, cenami potravín, dlhom a všetkými tými nudnými problémami, ktoré sa nedajú vyriešiť tridsaťsekundovým videom na sociálnej sieti, konečne niekto našiel skutočného nepriateľa Slovenska. Detskú obrázkovú knihu o morských vílach. Romana Tabak objavila, že sa v nej píše o ockoch, ktorí privádzajú na svet deti, a okamžite pochopila závažnosť situácie. Človek nikdy nevie. Dnes si štvorročné dieťa prečíta o rodiacom morskom ockovi, zajtra prestane rešpektovať daňový poriadok a pozajtra nám tu padne civilizácia. Treba konať rýchlo. Najlepšie pred kamerou.
A tak Romana knihy podľa vlastných slov vykúpila a potom ich pred parlamentom nahádzala do koša. Veľkolepé. Skoro človek čakal fanfáry, čestnú stráž a prezidenta, ktorý jej príde pripnúť rad za zásluhy o ochranu detskej literatúry pred detskou literatúrou. Celá vec má len jednu malú chybičku: je to kniha o morských vílach. Teda o bytostiach, ktoré neexistujú. V knihe o neexistujúcich bytostiach sa dejú neexistujúce veci. Je mi ľúto, že to musí niekto dospelej žene vysvetľovať verejne, ale presne tak funguje rozprávka. Aj vlk v Červenej čiapočke rozpráva. Žaba sa mení na princa. Ježiško nosí darčeky cez komín. A zatiaľ som nezaregistroval protest pred kníhkupectvom proti hrubému porušovaniu zoologických zákonov.
Čo je však na celej veci priam božsky vtipné, príroda Romane Tabak ešte aj podrazila nohy. Samec morského koníka totiž skutočne nosí potomstvo a „rodí“ mláďatá. Presnejšie, samica mu vloží vajíčka do vaku, on ich donosí a potom ich vypudí. Čiže keby chcela Romana po knihách pokračovať dôsledne, čaká ju ešte kus roboty. Akváriá, dokumentárne filmy, zoologické atlasy, možno National Geographic. Všetko preveriť. Všetko, čo sa nehodí do predstavy sveta z jedného facebookového statusu, preventívne do koša. Príroda sa totiž už miliardy rokov správa značne neukáznene a očividne si ešte nikto netrúfol jej vysvetliť, čo je normálne.
A potom je tu ďalší nádherný detail. Tabak tvrdila, že knihy v Panta Rhei vykúpila. Panta Rhei následne uviedlo, že z predajne odišla bez knihy. Človek už len sedí a obdivuje, ako sa aj jednoduchý nákup detskej knižky dokáže v slovenskej verejnej debate zmeniť na otázku metafyziky. Kniha zároveň naďalej existuje, predáva sa a po tejto kauze o nej vie mnohonásobne viac ľudí. Ak bol plán „zbavme Slovensko tejto knihy“, podaril sa približne rovnako dobre ako boj proti alkoholu tým, že človek vykúpi celý bar. Vydavateľ môže Romane poďakovať. Marketing zadarmo, náklad bez práce, názov knihy v médiách. Takúto reklamnú kampaň by si agentúra vypýtala v tisícoch. Tu stačilo niekoho poriadne rozčúliť jednou vetou o morských vílach.
Najlepšie na podobných kultúrnych vojnách je, ako málo materiálu na ne človek potrebuje. Stačí jedna veta vytrhnutá z rozprávky, tri vystrašené slová – „deti“, „ideológia“, „zvrátené“ – a už sa ide zachraňovať národ. Kontext je v takých chvíľach nepriateľ. Kontext kazí video. Keby sa totiž povedalo: „Je to bláznivá obrázková fantasy knižka pre malé deti o neexistujúcich morských bytostiach,“ celé pohoršenie by pôsobilo trochu ako hádka s plyšovým jednorožcom. Takže kontext radšej nedáme. Bez neho sa dá z morskej víly vyrobiť spoločenská hrozba, z rozprávky manifest a z koša politický program.
A ešte sa mi páči tá predstava, že deti treba pred takouto knihou chrániť. Deti. Tie isté deti, ktoré sa bez väčšej psychickej ujmy zmieria s tým, že prasa rozpráva, vlak má tvár a Maťko s Kubkom bývajú na salaši, kde sa deje všeličo, čo by pri bližšej kontrole tiež nemuselo obstáť pred prírodovednou komisiou Romany Tabak. Deti spravidla chápu, čo je rozprávka. Prekvapivo rýchlo. Väčší problém nastáva, keď tú schopnosť niekde cestou do dospelosti stratíme a začneme od ilustrátora detskej knihy požadovať atestáciu z reprodukčnej medicíny.
Samozrejme, Romana Tabak môže tú knihu považovať za zlú, nevkusnú, nevhodnú alebo úplne sprostú. To je jej právo. Môže povedať rodičom: nekupujte ju. Môže ju roztrhať vo vlastnej obývačke, použiť pod kývajúci sa stôl alebo ju darovať niekomu, koho nemá rada. Ale urobiť z vyhadzovania kníh pred parlamentom politické divadlo a tváriť sa pri tom, že sa práve bojuje o osud slovenského dieťaťa, to už je iná disciplína. To už nie je kritika knihy. To je taký ten typ verejného výkonu, pri ktorom človek nepotrebuje argument, pretože má odpadkový kôš.
Takže výsledok veľkej operácie je nasledovný. Kniha nezmizla. Ľudia si ju začali vyhľadávať. Morský koník naďalej ignoruje kultúrno-etické smerovanie Slovenskej republiky. Vydavateľ dostal reklamu. Internet dostal zábavu. Romana Tabak dostala video.
A slovenské deti?
Tie sú, chvalabohu, opäť v bezpečí.
Aspoň dovtedy, kým niekto neobjaví, čo robí otecko v rozprávke o morských koníkoch.
