Video, na ktorom partia mladých mužov stojí pri zranenej srnke a jeden z nich ju kopne do hlavy (Link s videom), nie je „nevydarená sranda“, „chalanská blbosť“ ani mladícka nerozvážnosť. Je to obyčajná, primitívna a zbabelá krutosť voči živému tvorovi, ktorý sa nemohol brániť. Srnka leží na zemi, je zranená, neútočí, nikoho neohrozuje a nemá prakticky žiadnu možnosť uniknúť. Človek nad ňou má absolútnu prevahu a rozhodne sa ju využiť tým najúbohejším možným spôsobom – kopne ju do hlavy. Na tom nie je nič odvážne, vtipné ani „chlapské“. Udrieť alebo kopnúť niečo, čo vám úder nemôže vrátiť, je presný opak sily. Je to lacná demonštrácia moci človeka, ktorý si na pár sekúnd potrebuje dokázať prevahu nad tvorom ležiacim pri jeho nohách.
Rovnako odpudivá je však prítomnosť ostatných. Niekto mal dostatok duchaprítomnosti vytiahnuť telefón a natáčať. Nikto zjavne nemal dostatok charakteru na oveľa jednoduchšiu vec – povedať „prestaň“. A práve to robí celé video ešte horším. Nevidíme iba jednotlivca, ktorý sa rozhodol byť krutý. Vidíme prostredie, v ktorom sa utrpenie bezbranného zvieraťa môže zmeniť na program pre partiu. Jeden kope, druhý natáča a ostatní sú súčasťou situácie. Človek sa musí pýtať, čo presne sa musí odohrať v hlave dospelého človeka, aby pri pohľade na zranené zviera necítil potrebu pomôcť, zavolať pomoc alebo aspoň odísť, ale potrebu kopnúť si. A čo sa musí odohrať v hlavách jeho kamarátov, aby sa im nezdalo potrebné ho zastaviť.
Určite sa nájde niekto, kto povie: „Veď je to len srnka.“ Práve táto veta však prezrádza viac, než si jej autor uvedomuje. Áno, je to srnka. Nemôže podať trestné oznámenie, zavolať právnika, zverejniť meno útočníka ani mu úder vrátiť. Nemá žiadnu moc. A práve správanie k niekomu, od koho človeku nehrozí absolútne nič, veľmi dobre ukazuje jeho charakter. Byť slušný k šéfovi, policajtovi alebo človeku, ktorý sa vám môže postaviť, nie je žiadny veľký morálny výkon. Skutočnou skúškou je situácia, keď môžete ublížiť a nič vám v tom fyzicky nebráni. Títo ľudia túto jednoduchú skúšku nezvládli.
A prestaňme to, prosím, ospravedlňovať vekom, alkoholom, partiou či hlúposťou. Hlúposť je vliezť opitý do fontány, stratiť telefón alebo spraviť nevydarený žart. Kopanec do hlavy zraneného zvieraťa nie je nehoda. Noha človeku náhodou nevyletí do hlavy srnky. Je to rozhodnutie. Možno trvá sekundu, ale stále je to vedomé konanie. Alkohol môže znižovať zábrany, partia môže povzbudzovať k primitívnemu správaniu a sociálne siete môžu z utrpenia robiť obsah, ale nič z toho človeka nezbavuje zodpovednosti. Ak niekomu po poklese zábran napadne ako dobrý nápad kopnúť bezbranné zviera, problém nie je iba v tých zábranách.
Samostatnou kapitolou je potreba všetko natáčať. Žijeme v dobe, keď pri nehode, bitke či inom nešťastí niektorí ľudia najskôr siahnu po telefóne a až potom rozmýšľajú, či by nemali pomôcť. Tu však nejde ani o dokumentovanie udalosti. Utrpenie zvieraťa sa stalo súčasťou predstavenia. Zranená srnka už nie je živý tvor, ale rekvizita vo videu. A to je možno ešte odpornejšie než samotná túžba pochváliť sa takýmto „zážitkom“. Človek, ktorý potrebuje pre pobavenie kamarátov ponižovať a trápiť bezbranného tvora, neukazuje svetu svoju odvahu. Ukazuje iba vlastnú malosť.
Samozrejme, odpoveďou nemá byť internetový lynč. Zverejňovanie adries, vyhrážky či výzvy na fyzické násilie by iba nahradili jednu primitívnosť druhou. Ak bolo porušené právo, prípad majú vyšetrovať príslušné orgány a konkrétni ľudia majú niesť takú zodpovednosť, akú stanovuje zákon. Ale rovnako neprijateľné by bolo, keby sa všetko skončilo tradičným slovenským pokrčením pliec. Dva dni pobúrenia, pár komentárov, potom ďalšie video a zabudneme. Nie preto, že osud jednej srnky je najväčším problémom tejto krajiny. Nie je. Ale preto, že tolerancia k bezdôvodnej krutosti nikdy nie je banalita.
Na tom videu totiž v konečnom dôsledku nie je najškaredšia zranená srnka. Najškaredšie je správanie ľudí okolo nej. Zviera nemalo na výber. Oni áno. Mohli pomôcť. Mohli zavolať kompetentných ľudí. Mohli odísť. Mohli neurobiť vôbec nič. Zo všetkých možností si niekto vybral kopanec do hlavy a niekto iný telefón namierený na scénu. Ak chceme hovoriť o civilizovanosti, empatii a úcte k životu, potom sa tieto hodnoty nemerajú peknými statusmi na sociálnych sieťach. Merajú sa práve vo chvíli, keď pred človekom leží niečo slabšie, zranené a úplne vydané na jeho milosť. Vtedy sa ukáže, kto potrebuje pomoc a kto potrebuje publikum. A v tomto prípade je výsledok mimoriadne odporný.
