Vo vzduchu cítiť vyberané jedlá, drahé parfumy, pivo, víno ale tiež more, soľ, pot a chtíč. Vysvietené výklady obchodov ponúkajú high-class žužu a pre svojich zákazníkov sú otvorené neskoro do noci. Prechádzam uličkami a sem-tam si zvečním nejaký ten prechod uličkou, nejakú tu skupinku...náhle ma preruší krik dvoch hádajúcich sa žien za rohom. Spozorniem a vyrozumiem, že ide o nejakého muža. Pouškrniem sa, ale keď začujem slová salope, ma place,...uvedomím si, že ide o roztržku profesionálok najstaršieho remesla. Welcome to St Tropez.
Je to tak. Po niekoľkých dňoch zisťujem, že cez deň má mesto nádych mladosti a nevinnosti a pri troške pozornosti sa dievčensky červená. Hrá sa na jednoduchú dcéru jednoduchého rybára, žijúcu jednoduchý život. Akurát, že susedí s jachtami, ktoré za „parkovanie“ platia tisíc eur na deň a s domami módnych značiek, ktorým jednoznačne dominuje vilka od Chanel.
So zapadajúcim slnkom sa celá tá idylka nevinnosti a jednoduchosti rozpustí pod tými najvyzývavejšími šatami aké len dokáže splašiť. No a potom je už iba objektom nechutných orgií a ich tempo a scenár sú plne v réžii „zalovených“ loviacich. Počúvam historky o dievčatách, ktoré prichádzajú len aby si privyrobili v posteli nejakého boháča. Stáva sa, že sa muž ženy na ulici rovno opýta combien. Keď ide o peniaze a o sex, neexistujú tu obrúsky. In medias res. Prechádzam ulicami a snažím sa nebyť tak negatívne naladená a vidieť v St Tropez viac než len kurvičku. Bohužiaľ je to kurevsky ťažké.