Zacinam stracat nadej, ze este existuje obycajna skutocna laska.
Pred rokom som sa konecne ukoncila jeden velmi dlho sa vlecuci a nepersperktivny vztah... stalo ma to velmi vela energie a namahy. V konecnom dosledku som na seba bola pysna, ze som to konecne zvladla.
Vsetko bolo fajn... dokonca som si tu samotu aj celkom vychutnavala, v tomto vztahu som totiz bola 6 rokov, s mensimi prestavkami.
V kazdom pripade, myslim, ze prisiel cas na lasku novu.. ale ako tak stale pocuvam okolie, stracam nadej.
Kamoska je skalopevne presvedcena, ze vsetci muzi na tomto svete podvadzaju... a ti co este neodvadzaju, nestretli ju, alebo jej podobnu, ale ze aj to pride.
Som zhrozena... ja totiz verim, ze existuje clovek, ktory sa do mna zamiluje, bude zvladat aj moje zle nalady, budeme sa spolu prechadzat po meste, a ked mi nahodou nezdvihne telefon, bude to mat logicke vysvetlenie a vobec sa nebudem musiet bat ci nie je s dakou lahsiu zenou.
Su este taki? Nemyslim si, ze je take pateticke tuzit po normalnej laske na cely zivot... moji rodicia to nasli, preco by sa to nepodarilo mne? Je mi vsak uplne jasne, a vidim to aj u nas doma, ze vztah po 25 rokoch je o niecom inom ako o blaznivej zamilovanosti, ale aj tak im zavidim. 25 rokov sa maju ku komu vecer vracat domov... maju sa s kym hadat, ale aj ist sa prejst do lesa, alebo sa maju pred kym zatvarat do druhej miestnosti.
Asi zacinam byt pateticka, az depresivna... nedockava mozno...
Zacinam uplne stracat nadej? Nevidel tu niekto utekat taku obycajnu, skutocnu lasku?