Román Obraz Doriana Greya od autora Oscar Wilde je filozoficko-psychologické dielo, ktoré skúma vzťah medzi krásou, morálkou a zodpovednosťou človeka za vlastné činy. Wilde v ňom rozvíja myšlienky estetizmu („umenie pre umenie“) a zároveň nastavuje zrkadlo viktoriánskej spoločnosti.
Hlavnou témou románu je kult krásy a mladosti. Mladý Dorian Grey je obdivovaný pre svoju výnimočnú fyzickú krásu. Maliar Basil Hallward namaľuje jeho portrét, ktorý zachytáva jeho dokonalosť. Pod vplyvom lorda Henryho Wottona začne Dorian veriť, že najvyššou hodnotou života je pôžitok a večná mladosť. V túžbe zostať navždy mladý si želá, aby starol namiesto neho jeho portrét. Toto želanie sa naplní a obraz sa stáva symbolom jeho duše – postupne sa na ňom objavujú stopy morálneho úpadku, zatiaľ čo Dorian navonok zostáva krásny.
Dielo výrazne pracuje s kontrastmi. Najvýraznejší je kontrast medzi telom a dušou. Dorianovo telo si zachováva mladistvú krásu, no jeho duša sa postupne deformuje hriechom. S tým súvisí aj kontrast medzi vzhľadom a realitou – spoločnosť vníma Doriana ako čestného a šarmantného muža, no v skutočnosti vedie skazený a nemorálny život. Kontrast dobra a zla sa prejavuje v postupnej premene nevinného mladíka na cynického človeka bez výčitiek svedomia. Ďalším protikladom je umenie verzus život – portrét ako umelecké dielo preberá dôsledky Dorianových činov, čím sa stáva živým svedomím.
Významnou témou je hédonizmus. Lord Henry predstavuje filozofiu pôžitkárstva, podľa ktorej je najdôležitejšie vychutnávať si život bez ohľadu na morálne pravidlá. Jeho paradoxné a provokatívne výroky silne ovplyvnia Doriana. Dorian sa postupne oddáva rozkošiam, experimentuje so životom a ignoruje následky svojho správania. Wilde tu otvára otázku zodpovednosti – do akej miery je človek vinný za svoje činy a do akej miery je ovplyvnený okolím.
Román nastoľuje aj zásadné morálne otázky. Môže človek uniknúť následkom svojich činov? Je krása dôležitejšia než charakter? Má umenie niesť morálne posolstvo, alebo má byť oddelené od etiky? Dorian sa snaží oddeliť svoj vonkajší vzhľad od svojho vnútorného života, no napokon zisťuje, že pred vlastným svedomím sa uniknúť nedá. Keď sa pokúsi zničiť portrét, aby sa zbavil dôkazov svojej viny, zahynie – zomiera ako starý a znetvorený muž, zatiaľ čo obraz opäť nadobúda pôvodnú krásu. Záver diela tak prináša morálne poučenie: človek nemôže dlhodobo uniknúť dôsledkom vlastných činov.
Z jazykového hľadiska je román typický bohatými opisnými pasážami, najmä pri opise umeleckých predmetov a luxusu. Wilde používa epigramy a paradoxy, najmä v rečiach lorda Henryho, čím vytvára ironický a intelektuálny tón diela. Symbolika portrétu je ústredným umeleckým prostriedkom – obraz predstavuje Dorianovu dušu, jeho svedomie a morálny stav.
Obraz Doriana Greya je teda dielom o konflikte medzi estetikou a etikou, medzi túžbou po večnej kráse a nevyhnutnosťou morálnej zodpovednosti. Wilde v ňom ukazuje, že krása bez morálky vedie k sebazničeniu a že skutočná hodnota človeka nespočíva vo vonkajšom vzhľade, ale v jeho charaktere.
