Max
Prišiel s mamou v apríli 2022. Nastúpil do druhej triedy. Slovenskí spolužiaci ho prijali veľmi dobre. Hneď sa s nimi skamarátil a vďaka tomu sa v priebehu pár mesiacov naučil po slovensky na nerozoznanie od Slováka. Napriek tomu mal vážne problémy s učením. V piatej triede som ho kvôli neprospievaniu začala doučovať matematiku. Skúšal doučovanie aj v škole, ale učiteľka matematiky konštatovala, že to nemá preňho význam, lebo aj tak nie je schopný sa nič naučiť. Ja som pozorovala niečo úplne iné: napriek výbornému porozumeniu a logike mu jednoduché numerické výpočty trvali neprimerane dlho a často sa mýlil. S podozrením na dyskalkúliu som ho odporučila na špeciálno-pedagogické vyšetrenie. Diagnóza sa potvrdila, a okrem nej aj dyslexia, dysgrafia a dysortografia. Na základe toho mu bol konečne vypracovaný individuálny vzdelávací plán s podpornými opatreniami. Je smutné, že v škole si skutočnú príčinu problémov ani nadpriemernú inteligenciu za tri roky nik nevšimol. Pravdepodobne sa tým učitelia ani nezaoberali. Veď je jednoduchšie dieťa zaškatuľkovať ako slabého žiaka či lajdáka než pátrať po skutočných príčinách ťažkostí. Najhoršie je, keď dieťa napriek svojej snahe nemá šancu uspieť. Postupne nadobudne veľmi negatívny a nepravdivý obraz o sebe: „Chyba je vo mne, asi som hlúpy, nemám šancu sa zlepšiť, nemá význam sa snažiť, vzdávam to...“ Preto mojou prvou úlohou bolo, ukázať Maxovi, že toto nie je pravda. Pri správnom pedagogickom prístupe vychádzajúcom z jeho diagnóz, ale aj vďaka jeho výbornému logickému mysleniu a usilovnosti, to išlo veľmi rýchlo. Konečne sa mu začalo dariť a mohol v učení napredovať adekvátne svojim schopnostiam. V krátkom čase sa to prejavilo aj na zlepšení prospechu z pätiek a štvoriek na jednotky a dvojky. V jeho prípade mala pozitívny vplyv aj zmena učiteľky matematiky. Terajšia k nemu pristupuje v súlade s podpornými opatreniami a Max je konečne schopný pochopiť učivo aj na hodinách. Kiež by väčšina učiteľov bola taká! To by sme ich ale najprv museli na Slovensku adekvátne zaplatiť...
Kira
Prišla na Slovensko s mamou hneď na začiatku vojny, nastúpila do piateho ročníka. Rýchlo sa naučila po slovensky a dobre sa adaptovala v škole. Na konci ôsmeho ročníka však prepadla z matematiky. Cez letné prázdniny som ju pripravovala na reparát. Výborne sa mi s ňou spolupracovalo. Učila sa rada a ľahko, rýchlo napredovala. Za dva mesiace zvládla celé učivo ôsmeho ročníka na veľmi dobrej úrovni. Nešlo mi do hlavy, ako jej učiteľ matematiky dokázal dať na vysvedčení päťku? Vysvetlila mi, že má z neho strach, lebo je protiukrajinsky naladený. Na hodinách prežívala taký stres, že nebola schopná sa nič naučiť. Zbytočne tam celý rok sedela. Reparát, samozrejme, bez problémov spravila. No taký učiteľ by vôbec nemal učiť! Riaditeľka si zrejme „nemôže“ dovoliť ho vyhodiť, lebo v Bratislave je akútny nedostatok matematikárov. A on to vie, môže sa správať hocijako, nič mu nehrozí. Aj kolegovia sú k nemu lojálni, neprospievanie žiačky radšej zvalia na jazykovú bariéru...
Ivan
Ivan žije na Slovensku už takmer štyri roky. Po slovensky sa síce dorozumie, ale jeho slovná zásoba je stále obmedzená. V siedmom ročníku som ho začala doučovať slovenčinu a matematiku kvôli veľmi slabému prospechu. Šokovalo ma, že po troch rokoch v slovenskej škole neovláda vôbec nič z učiva slovenského jazyka. Učitelia ho na hodinách pravdepodobne ignorovali a na vysvedčeniach mu dávali štvorky iba „z milosti“. Nik sa nezaoberal príčinou jeho problémov. U ukrajinských detí sa to zvykne zvaliť na jazykovú bariéru a ďalej sa im nevenuje pozornosť. Až na konci siedmeho ročníka boli Ivanovi diagnostikované poruchy učenia: dyslexia, dysgrafia a dysortografia. V skutočnosti ony sú dôvodom neprospievania, lebo intelekt má v norme. Keďže hneď na začiatku nedostal adekvátnu podporu, teraz už nemá šancu učivo slovenského jazyka dobehnúť, ani budúci rok uspieť na prijímačkách na strednú školu. Hoci má na viac, bude si musieť vybrať učňovku bez maturity...
Príbehy Maxa, Kiry a Ivana ukazujú, že za zlými známkami sa môžu skrývať aj poruchy učenia a ignorácia či dokonca šikana zo strany učiteľov. Učím viacerých ukrajinských žiakov, ktorí zažívajú v škole niečo podobné. Okrem toho ich negatívne ovplyvňuje aj trauma z vojny a stres spojený so zmenou bydliska a adaptáciou na nové prostredie. Šancu na úspešnú adaptáciu v našom školskom systéme majú len deti, ktoré žiaden problém nemajú. Ak sa žiak na začiatku nie z vlastnej viny „nechytil“, je v škole „stratený“. Nik sa mu nebude špeciálne venovať. Slovenskí učitelia pracujú v príliš zlých podmienkach, aby si „taký luxus“ mohli dovoliť, aj keby chceli. Rodičia mu s učením slovenčiny a často ani iných predmetov nevedia pomôcť. Sú odkázaní na súkromné doučovanie. Nie každý si ho môže dovoliť. Dieťa nemá možnosť rozvíjať svoj potenciál a získať vzdelanie adekvátne svojim schopnostiam. Je to veľká škoda a strata aj pre Slovensko, lebo mnohí z nich tu chcú zostať. Máme demografickú krízu, rodí sa málo detí a veľa mladých Slovákov odchádza študovať do zahraničia, odkiaľ sa už nevrátia. Pritom ak znevýhodnený žiak dostane adekvátnu podporu, môže dosahovať výborné výsledky. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, lebo sa práve takýmto žiakom venujem.
Ďalším hendikepom, ktorý sa týka všetkých žiakov s iným materinským jazykom ako slovenským, sú prijímacie pohovory na stredné školy. Tie majú rovnaké ako slovenskí žiaci. Výsledkom je pre cudzincov významne znížená šanca dostať sa na strednú školu adekvátnu ich schopnostiam. Stretávam sa aj s názorom, že aspoň neberú miesta našim deťom, čo je žiaľ pravda. Prečo nie je náš vzdelávací systém schopný zabezpečiť všetkým deťom primerané vzdelanie?
