Poslanec Pčolinský rozprával o svojom bratovi a nespravodlivosti, minister Lengvarský o veľkej snahe vlády, narastajúcej sile antivaxerov a menšom technickom zlyhaní ministra školstva pri zabezpečení testov do škôl. Diskutujúci naprieč celým politickým i mediálnym spektrom sa zhodli, že minister Mikulec nemá síce dôveru už takmer nikoho, ale je dobré, že je tam, kde je. Smer by rád spolupracoval s každým, ale nik o neho nestojí, Hlas sa s ním spájať nechce, lebo už týždeň čaká na podpis pána Fica, čo je neodpustiteľná chyba. Dôveryhodnosť predsedníčky strany Za ľudí klesla u ľudí na úplné dno (za ňou už je len Bihariová, Matovič a akýsi Forró), čo jej najbližší spolupracovník Šeliga komentoval slovami, že by sa predsedníčka mala zlepšiť. Skóre Remišová – Kolíková je zatiaľ 0:0 a je možné, že obidve zostanú ministerkami, pretože to Sulíkovi prisľúbil premiér, ktorý tvrdí, že minister Sulík neklame, že je to len jeho nesprávna interpretácia.
A čo divák?
Pozorne sleduje premiéra, ministrov i poslancov a snaží sa zachytiť, čo je pre neho podstatné: kto mu z týchto pekne vyobliekaných predstaviteľov moci prinesie do života trošku optimizmu, nádeje a viery v lepšie zajtrajšky. Kto z týchto správcov jeho daní vyhlási, že peniaze, ktoré každý mesiac odchádzajú z jeho práce na chod štátu, boli efektívne využité v školstve, v zdravotníctve a v iných službách občanom, a ktoré pocíti už zajtra na svojej vlastnej koži. Ide si oči vyočiť a uši vyušiť... a nič.
Nuž, nič sa nedá robiť, snáď na budúcu nedeľu...
Ešteže si televízie rozdelili vysielací čas politických diskusií tak, aby sme už nemuseli prepínať jednu do druhej. Bolo by škoda, keď už k takémuto čomusi dôjde, aby sme to nepočuli na vlastné uši, aby sme to zmeškali len preto, že práve na/v inom kanáli sledujeme nejaké absolútne zbytočné táraniny absolútne zbytočných ľudí.