Do dvoch dní.
(Ako povedal generálny riaditeľ sekcie verejnej správy MV SR Adrián Jenčo v správach: „Uvedomujeme si krátkosť času, ale žijeme v rýchlej dobe.“)
Zažal som teda lampu, aby som nestratil ani minútu a nárok na príspevok, ešte v pyžame som zobudil milých Ukrajincov, vysvetlil som im Jenčov odkaz a o polnoci sme začali spisovať zmluvu. Trvalo to o niečo dlhšie, ako som predpokladal, lebo Vlada si nevedela spomenúť na meno manželovej babky za slobodna a Jola nevedela vymenovať všetky očkovania, ktoré absolvovala ona, manžel, tri deti a pes. Či to sú alebo nie sú podstatné identifikačné údaje, sme nevedeli, ale odvtedy, čo som ubytoval vo svojom dome 2 rodiny Ukrajincov, sa už trikrát zmenili pravidlá a navýšil sa počet povinných údajov, tak sme to tam radšej dali. Aby kompetentné úrady v prípade potreby mohli moje dve rodiny identifikovať podľa všetkého, na čo si spomenú, a to i v prípade ďalšieho sprísnenia.
Už o pol štvrtej ráno sme mali zmluvu spísanú (v ukrajinčine i v slovenčine). Musela byť však podpísaná všetkými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, tak som ešte o štvrtej ráno požiadal matku z Trnavy, sestru z Topoľčian a brata z Pezinka, aby čo najrýchlejšie pricestovali do Bratislavy a zmluvu podpísali. V rámci pokojného svedomia som radšej zobudil i suseda notára, ktorý bol ochotný i v župane za menší vecný dar dosvedčiť nám, že zmluva bola podpísaná bez nátlaku a za plného vedomia, a mohli sme sa pustiť do čestných vyhlásenia oprávnených osôb. (Susedovi notárovi som ustlal vo vani, keby sme ešte počas administratívnych procesov jeho služby potrebovali.) Vedel som, že to musíme stihnúť do šiestej, lebo potom sa musíme vrhnúť na vyplňovanie výkazu o počte prenocovaní, na spisovanie žiadosti o poskytnutie príspevku na ubytovanie a potom bude nasledovať zlatý klinec večera: kopírovanie. Jenčo síce vo svojich vyhláseniach odporúča minimálne 3 rovnopisy, ale slovo minimálne nám všetkým bolo podozrivé, tak sme to tam šupli 10 x. (Podnikatelia musia doklady predkladať v 6 kópiách, tak sa radšej trendu prispôsobíme. Radšej oželiem 2 tonery, ako by som mal toto všetko absolvovať ešte raz.)
Už o desiatej hodine som stál spolu s ďalšími osemdesiatimi záujemcami pred miestnym úradom s niekoľkými kilami dokladov. Pribalil som im tam aj rodné a sobášne listy celej mojej rodiny, plány domu a záhrady, zmluvy s plynármi, s elektrikármi i s vodármi, kolaudačné doklady na studňu, covid pas, diplom z Puškinovho pamätníka a vlastnoručne podpísané potvrdenia najbližších 10 susedov, že súhlasia so skutkom, ktorý som vykonal.
O druhej poobede som sa dostal na rad a i napriek protestom dvoch vynervovaných úradníčok, že kolaudačné doklady na studňu ani diplom z Puškinovho pamätníka nechcú, som ich prinútil všetky moje doklady zaevidovať do registratúry.
Domov som prišiel o piatej poobede.
Hladný, smädný, unavený, ale šťastný, že mám všetko splnené a už sa môžem konečne tešiť na sociálne istoty, ktoré mi štát za môj dobrý skutok prisľúbil už vo februári.
Na stole v kuchyni som našiel malý lístok napísaný azbukou: Ďakujeme za pekné prijatie a strechu nad hlavou, ale rozhodli sme sa ísť o dom ďalej. Nech vám to Pánboh oplatí na deťoch.
Pozn. autorky:
Príbeh je celkom fiktívny a podobnosť s iným je čisto náhodná.
Zdroj:
