Čítanie je to pekné, pre človeka aspoň s jedným titulom zrozumiteľné a nebyť toho, že po každom 5-6 riadku mi začne mykať oko a začnem oplzlo nadávať (čo v prípade prítomnosti iných ľudí zvádzam na začínajúci Tourettov syndróm), by to bolo i čítanie plynulé. Za posledné 2 roky už ich mám načítaných niekoľko desiatok, lebo zverenci ÚVZ sú čoraz plodnejší a novinky distribuujú v týždenných intervaloch, takže mi nerobí problém sa v nich celkom slušne orientovať, preskakovať nudné vysvetlivky pojmov, hľadať v nich to, čo je pre mňa a moju prácu pre aktuálny týždeň najpodstatnejšie, a dovolím si povedať, že i porovnávať a hodnotiť, ktorá sa podarila a ktorá nie.
Osobne si myslím, že ich autori sú výnimočné osobnosti, ktoré musia disponovať niečím, čo my ostatní, bežní, nezaťažení nemáme. Po dočítaní každej takejto literatúry sa snažím predstaviť si, ako asi vyzerá ľudská bytosť, ktorá takéto čosi mohla splodiť a priznám sa, nie sú to pekné obrazy. Mám podozrenie, že tak, ako hovorila Škopková svojmu manželovi v známom českom Slunce, seno... „Ty máš místo mozku z piva kostku“, že i tvar mozgov našich vyhláškotvorcov musí byť ojedinelý.
Je škoda, že sa dnes hovorí iba o väčšom oceňovaní zdravotníkov a učiteľov. Zabúda sa na ľudí, ktorí dňom i nocou trávia nad riadkami udávajúcimi Slovákom jasný smer a návod ako žiť z týždňa na týždeň. Málo si uvedomujeme, že po prečítaní vyhlášky sa v podstate nemusíme nasledujúci týždeň nad ničím zamýšľať a ideme podľa manuálu, ktorý nám vypracovali títo novodobí hrdinovia.
No a vyhláška č. 7?
To je naozajstný skvost. Kto nie je lenivý a prečíta si ju s odstupom niekoľkých hodín a dní 10 – 20x za sebou, uvidí, že dáva každému z nás presný návod, ako sa v budúcom týždni zaradiť a zariadiť.
Je tam všetko.
Od toho, ako sa izolovať, keď ste chorí, až po to, ako sa izolovať, keď si myslíte, že ste zdraví. A nielen to. Tomu, kto už 2 roky nikde nebol, pripomína, čo to je bežný kontakt. Presne popisuje, aké miesto zaujímate v hodnotovom rebríčku dnešnej spoločnosti, ako sa vo svetle dnešných dní treba vnímať, ako chápať, kto vlastne som, dokedy sa za takého môžem považovať, za akých podmienok sa stávam niekým druhým i ako mám vidieť ostatných. Skvostne je prepracovaná najmä pasáž o karanténe, ale i v krátkosti a jednoduchosti vysvetlený návod, ako sa v prípade, že sa minie negatívny zdravotnícky personál, zo zdravotníka, ako osoby pozitívnej, môže stať osoba negatívna bez toho, aby to vírus i klienti v akomkoľvek zariadení spoznali. Celkom ma zaujala i myšlienka, že všeobecný lekár bude musieť posudzovať domáce samotesty. Či mu ich budeme posielať odfotené v SMS s prísahou na holom pupku, že sú naozaj naše, alebo ich budeme nosiť osobne do ambulancie, alebo budeme v priamom prenose cez ZOOM pľuť do pohárikov, alebo doktor príde po ordinačných hodinách (prípadne v nočných hodinách) k nám do domácnosti, to bude asi na každom jednom z nich. Isté je, že ak doktor posúdi náš samotest pozitívne, stávame sa oficiálne i my pozitívnymi. PCR testy už totiž 2 dni nie sú podľa vyhlášky nadradené chudákom antigénom. O čom sa celému národu pred pár dňami ani len nesnívalo, sa stalo skutočnosťou. A stačilo k tomu jediné: malý podpis veľkého Mikasa na vyhláške č. 7.
Nuž, vyhláška č. 7 je naozaj růží, která rozkvetla z poupěte.
