Toľká škoda.
Koľko železa a káblov, ktoré mohli ísť do zberu a peniaze za ne do štátneho rozpočtu.
Alebo...
... stíhačky mohli aj naďalej slúžiť ako pamätníky, ako učebný materiál na našich chudobných vysokých vojenských školách, ako preliezky pre deti, aby sa chúdence zanedbané odmalička učili, čo všetko dokázali súdruhovia v Sovietskom zväze zostrojiť.
A že bola protiraketová obrana bez rakiet? No a čo? Mohli sa urobiť makety, povedať v médiách, že máme a že dosť, a nepriateľ by si dobre rozmyslel, či nás napadne.
Nič si bývalá vláda nevážila, nič.
Ťažko mi bolo pri srdci, keď predseda parlamentu tak pekne a kompetentne hovoril o stíhačkách, a ľutujem, že naša krajina nemá viac takých vojenských odborníkov ako sú Raši, Fico alebo Kéry, ktorí by aspoň trochu videli do budúcnosti. Raši hneď prekukol bývalú vládu a jej úmysly. Jeho zdravý rozum neobalamutil žiadny prokurátor ani jeho slová o hospodárnom myslení bývalej vlády, ktorá dovolila darovať stíhačky na Ukrajinu, za ktoré potom Slovensko dostalo akúsi kompenzáciu.
Ja vám niečo poviem...
Môj dedo a otec mi vždy vraveli: Chlapče, čo nepoužívaš, uchovaj, raz sa to môže zísť. A podľa toho sa správam dodnes. A vediem k tomu aj moju ženu a deti. U nás sa nič nevyhodí. Za domom mám stodolu, v ktorej máme uložené všetky stroje, prístroje a pomôcky od dvaapäťdesiateho roku a čakám, kedy sa čo bude hodiť. Mám tam kus traktora, drvič na kukuricu, šrotovník, 6 bicyklov, zadnú časť motorky po Nemcoch,... a vyhodím to, keď to teraz nepoužívam? No, nevyhodím. Nie som blázon. Raz príde doba, kedy sa to môže niekomu hodiť a potom otvorím stodolu a poviem: Tu je to. Vidíte, ešte, že ma máte.
