2 roky s COVIDom mojimi očami...

Sme na začiatku 3. roka života s COVIDOM a mnohí z nás začínajú rekapitulovať. Čo nám toto obdobie dalo? Čo nám vzalo?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Dalo by sa hodiny diskutovať o stratenom čase, o premárnených šanciach, ale i o príležitostiach a nových cestách. Niekto mal smolu a niekto šťastie. Niekoho dostal COVID na kolená, iného do dimenzií, o ktorých nikdy ani nesníval. Ako sa s dvomi rokmi obmedzení a strachu každý vyrovnal, bolo a je otázkou jeho zdravia, nastavenia, rodinného a finančného zázemia, ale i ochoty prekonávať prekážky a prijímať zmeny.

Pri otázke, kto trpel a utrpel najviac, by som sa so svojou odpoveďou pravdepodobne dostala do konfliktu s množstvom ľudí, ale myslím si, že to boli deti. To, čo im rozhodnutia našich odborníkov vzali, to im, žiaľ, už nikto nikdy nevráti. Keď počujem z televíznej obrazovky názor, že naše deti vôbec v ničom nezaostali a že tieto dva roky dobehnú bez ujmy na zdraví, vypínam. Keď sa k otázke vyjadrujú politici, ktorí sú zodpovední predovšetkým za ekonomické riadenie štátu, vypínam.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Práca s deťmi a pre deti je mojím životom a vidím už dnes, aké následky na deťoch zanechali nekompetentné opatrenia a ako im skomplikujú ich životy v budúcnosti. I napriek tomu, že som zo všetkých strán počúvala, ako sa deje všetko v ich prospech, pre ich zdravie a záchranu života, v priamom prenose som mohla sledovať opak.

Deti sa museli prispôsobiť dospelákom.

Ak pán v televízii rozhodol nasadiť si rúška, 3-4 ročné deti nosili rúška a väčšinu dňa (celú polovicu svojho života!!!) sa v materských školách stretávali len s orúškovanými ľuďmi. Ak pán v televízii zakázal športovať, 7-8 ročné deti zostávali sedieť v detských izbách. Ak pán v televízii povedal, že platí zákaz stretávania sa, 12-13 ročné deti si naplňovali základnú sociálnu potrebu na facebooku. Tieto deti už nikdy nebudú mať 3-4 roky, aby sa práve v tomto období naučili čítať emócie z ľudských tvárí. („Čo tak na mňa pozeráš?“ spýtala sa učiteľka malého škôlkara, ktorý z nej nemohol vonku na vychádzke spustiť oči. „Ja som nikdy nevidel, ako sa smeješ,“ odpovedal jej malý Štefko.) Tieto deti už nikdy nebudú na prvom stupni ZŠ, kde by mali v telocvični rozvíjať (pre ich život a zdravý telesný vývin) najdôležitejšie gymnastické zručnosti, kde by si mali pri kolektívnych hrách overovať význam pravidiel a fair play.

SkryťVypnúť reklamu

A čo na to hovoria vysokopostavení páni a panie v televízii?

Vraj sa to naučia inokedy. Neskôr, veď na to majú celý život.

S niekým iným, ako sú ich rovesníci.

Nechcem byť zlým prorokom, ale mám pocit, že to nebude také jednoduché.

I keď nám odborníci na opatrenia tvrdili a tvrdia niečo iné, naše deti sme tieto dva roky nechránili. Počúvali sme čudné a z týždňa na týždeň meniace sa nariadenia celkom cudzích ľudí, ktorých si vybrali iní cudzí ľudia, a títo nám pod hrozbami a trestami vysvetlili, že nie my máme chrániť naše deti, ale naše deti musia chrániť nás, starších. Mali sme ich viesť k zodpovednosti a vysvetľovať im, že je celkom normálne nedýchať, nešportovať, zostať doma zavretí v izbe, lebo inak... svojvoľným porušovaním pravidiel môžu byť zodpovedné za smrť. A my sme poslúchli cudzích pánov a svoje deti sme vystrčili (a stále strkáme) pred seba ako štíty.

SkryťVypnúť reklamu

A deti to zobrali na seba a zvládli to úžasne.

I za cenu, že mnohé z nich budú mať problémy s čítaním z tváre druhých ľudí, i za cenu, že sa mnohé z nich už nikdy nenaučia kotúľ a vo veku, kedy by mali byť najpohyblivejšie, sú poskracované ako ich babičky, i za cenu psychických a vzťahových útrap, ktoré mnohým z nich skomplikujú život v dospelosti.

A my?

My sa modlime, aby, až prídu do veku, keď si toto všetko uvedomia, boli naše dcéry a synovia zhovievaví a milosrdní. Nie k tým cudzím pánom a paniam z obrazovky, ktorí nás tak pekne navigovali, ale k nám, k ich rodičom.

 

Věra Tepličková

Věra Tepličková

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  700
  •  | 
  • Páči sa:  4 955x

V prvom rade som manželka, mama a babička, ktorá nadovšetko miluje svoju úžasnú rodinu. Profesionálne som sociálna pedagogička a vychovávateľka v centre voľného času. Fascinuje ma pozorovať a študovať správanie ľudí, medziľudské vzťahy v rodinách, pátrať po príčinách problémov a hľadať možnosti ich riešenia. Mojim krédom je citát Marca Vitruvia Pollia: Rodičia majú dať deťom na cestu veľkú výbavu, ktorá by pri stroskotaní lode vyplávala spolu s nimi na hladinu. Zoznam autorových rubrík:  LampáreňS politikmi netancujem.Výchova a vzdelávanie inak.Keď už nič, tak rýmy...Zo života ...NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

712 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu