A princíp bol celkom jednoduchý.
Obyvateľov navštevoval zvláštny hosť, ktorý dokázal vybaviť, zabezpečiť a sprostredkovať všetko, na čo si kto ukázal. A ľudia si mohli želať naozaj všetko. Dobrý obed, peniaze, dom, ale i peknú ženu či zdravie. Zvláštny hosť však splnené priania neponúkal len tak, zadarmo. Každé splnené želanie bolo treba vyvážiť niečím, čo človek práve v tej chvíli nepotreboval, prípadne si neuvedomoval, že to bude niekedy potrebovať. Čudný hosť teda uzatváral prazvláštne obchody a ľudia si na systém postupne zvykli. Vedeli, že každé za má i svoje proti, že každé plus musí mať i svoje mínus. Prosto, niečo za niečo.
Čudný hosť (a ľudia mu familiárne hovorili Pokušiteľ) zaklopal na dvere a len sa opýtal, či si človek niečo neželá. Neponúkal, nenútil. Len sa opýtal a keď človek vyslovil svoje prianie, Pokušiteľ sa zamyslel a spýtal sa, či je človek ochotný mu za splnený sen darovať (obetovať) to alebo tamto. Ak s tým dotyčný súhlasil, vytiahol Pokušiteľ listinu, na ktorú sa mu obdarovaný upísal a zmluva bola hotová.
Až raz...
Raz sa do kráľovstva zatúlali traja bratia a hneď sa im tu zapáčilo. Kde sa pozreli, tam videli veľké domy, autá, plné obchody a služby, o ktorých sa ľuďom v iných kráľovstvách ani len nesnívalo. Páčilo sa im tu tak veľmi, že sa rozhodli, že tu zostanú.
A tak sa aj stalo.
No a hneď na druhý deň ráno ich navštívil Pokušiteľ.
„Želal by som si, aby som mal vždy plný stôl a aby moje brucho nikdy netrpelo hladom,“ zaželal si najstarší Jano.
„Môžem ti splniť tvoje želanie,“ povedal po kratšom zamyslení sa Pokušiteľ, „ale ty mi dáš za každý jeden deň takýchto pôžitkov maličký kúsok tvojho črievka. Bude to tak malý kúsok, že ho voľným okom ani nezbadáš. Čriev máš v sebe desiatky metrov, dosť na to, aby si mohol žiť veľa, veľa rokov bez strachu z hladu. A keď sa náhodou rozhodneš a povieš mi dosť, môžeme od zmluvy kedykoľvek odstúpiť.“ Janovi s dobre vyvinutým kritickým myslením a apetítom sa páčil tento nápad s pekným výhľadom na plnú brucho a s možnosťami od zmluvy odstúpiť, a tak sa Pokušiteľovi upísal.
„A ja by som si želal krásny dom a veľa peňazí,“ povedal Fero.
„Môžem ti splniť i tvoje želanie,“ povedal Pokušiteľ, „ale ty mi musíš dať za každú mincu jednu sekundu tvojho dňa. Je to tak malý kúsok času, že si to ani nevšimneš. Veď deň má toľko sekúnd, že to netreba ani rátať a pri tom, keď si budeš užívať všetky pôžitky, si aj tak nevšimneš, že ti nejaký ten čas chýba. A keď sa náhodu rozhodneš a povieš mi dosť, môžeme od zmluvy kedykoľvek odstúpiť.“ Bystrému Ferovi sa páčil tento nápad s pekným výhľadom na život v bohatstve a s možnosťami od zmluvy odstúpiť, a tak sa Pokušiteľovi upísal.
„A ty čo by si si želal?“ opýtal sa Pokušiteľ najmladšieho Martina.
„Ja by som si želal, aby sa mi nikdy nič nestalo. Aby si ma chránil pred každým malým i veľkým nepriateľom, a to bez toho, aby som sa musel niečoho vzdať“ povedal rozhodným hlasom Martin.
„Dobre,“ povedal Pokušiteľ. Podpísal s Martinom zmluvu a odišiel.
A ako dopadol príbeh o troch bratoch?
Jano nemal nikdy núdzu o plné bruško, i keď... ku koncu jeho krátkeho života plného obžerstva si ho už príliš neužíval, lebo bez niekoľkých metrov čreva, sa to akosi nedalo. Fero žil celý život v prepychu, ale pretože na jeho zadováženie obetoval všetky sekundy svojich dní, nezostal mu čas na vzťahy ani na rodinu, a tak vo svojich 90 rokoch žije sám v zlatej klietke pod ochranou statného ošetrovateľa.
A Martin?
Martin žil šťastne a spokojne a pokiaľ ešte neumrel, žije dodnes.
A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
Pozn. autorky:
Že je to čudná rozprávka?
Nuž, aké kráľovstvo, taká rozprávka. Pokiaľ sa život v kráľovstve riadi stanovenými zákonmi, všetko je prirodzené a v poriadku. Stačí však, aby sa našiel niekto, kto chce s pravidlami vybabrať a všetko sa rúca. S každým zásahom do vekmi overených zákonov sa i tá najkrajšia rozprávka a to najkrajšie kráľovstvo mení na čosi čudné a nepochopiteľné.
Jediné šťastie je, že takto sa to deje iba v rozprávkach.
V reálnom živote takéto čosi príroda nedovolí. Nechá svojich obyvateľov sa chvíľu vytešovať, ako ju pekne prekabátili a potom si urobí poriadky a vráti pravidlá tam, kde vždy boli a kde majú svoj význam.