Roky vo svojej poradni sledujem (a zároveň ma roky fascinuje), ako neskutočne sa pri rozchode rodičov podobajú reakcie a prejavy detí podľa jednotlivých typov temperamentu.
Čo reguluje tieto reakcie?
Odpoveď je jednoduchá.
Každý zo štyroch typov temperamentu (cholerik, sangvinik, melancholik, flegmatik) má svoj príslušný neurobiologický profil, ktorý tieto reakcie riadi. Dvaja malí sangvinici v rôznych rodinách, v iných podmienkach, no ich reakcie sú veľmi podobné. Jeden cholerik, jeden flegmatik v jednej rodine a reakcie sú iné, často doslova opačné.
Jeden je agresívny, druhý sa stiahne. Jeden reaguje hlasno a hneď, druhý svoje pocity v sebe dusí roky. O jednom zo súrodencov rodičia hovoria, že dieťa berie rozvod v pohode, že si u neho nič nevšimli, o druhom, že sa s ním nedá vydržať: neustále provokuje, vadí sa, útočí.
Podľa temperamentu detí je dokonca možné predpokladať a predvídať nielen to, ako bude dieťa situáciu vnímať a prežívať, ale i to, ako bude reagovať, čo sa týka jeho telesných prejavov. Deti často svoje prežívanie somatizujú (bolesti brucha, hlavy, poruchy spánku a imunity, ekzémy, zápaly,...), čo znamená. že výsledky sa odrážajú nielen na ich psychike, ale prechádzajú z pohľadu psychosomatiky i do "fyzična", a pretrvávajú roky rokúce.
Rozdielne prejavy detí sú často záležitosťou ich temperamentu. Práve ten určuje kanál, kade ich stres "vybuble". Osobitné prejavy a reakcie sú vlastne ich obranným mechanizmom, ktorý vychádza zo strachu, z úzkosti, z bolesti, z pocitu ohrozenia a zrady,...
V rozhovoroch s rodičmi, ktorí si riešia "svoje problémy", zisťujem, že mnohokrát ani nevedia pomenovať správanie detí, alebo chybne interpretujú reakcie dieťaťa z pohľadu svojho vlastného temperamentu (podľa vlastných ne/očakávaní) cez optiku "dobrého" alebo "zlého" správania. Mnohých často uspokojí viditeľná ľahostajnosť ich potomka a falošný pocit, že dieťa "je nad vecou".
A to je chyba.
Traumy a hlboké vnútorné bloky detí vznikajú v sprievode hlasných reakcií i tichého smútku. Zostávajú skryté vo vnútri a robia paseku vždy, keď ich niečo znovu naštartuje. Sú to neviditeľné rany a ranky, ktoré dokážu spustiť nikdy nekončiaci pekelný kolotoč.
Tieto poznatky mám nielen od samých detí, ale i od dospelákov s diagnostikovaným temperamentom, ktorí sami prežili rozchod svojich rodičov. Spomínajú, ako ho prežívali a spoločne skladáme mozaiku ich života. Mnohí z nich pri tom plačú. Ženy i muži. Flegmatici i cholerici.
A aké slová v týchto chvíľach v poradni najčastejšie počujem?
Bezmocnosť, smútok, strata, zrada, nenávisť, vina a hanba.
A prečo tento príspevok?
Možno preto, že popri všetkých negatívnych vplyvoch na duševné zdravie detí, je tento najmenej spomínaný, no pri narastajúcom počte rozchodov a rozvodov (a niektoré deti ich zažijú i niekoľkokrát), určite nie zanedbateľný.
