Napriek tomu, že sa teším na nové začiatky, momentálne pociťujem smútok aj hnev. Nedokážem sa totiž ubrániť presvedčeniu, že opúšťam unesenú inštitúciu.
Rozhodnutie ukončiť svoje pôsobenie netúžim štylizovať ako morálne gesto – bolo by ním azda, keby som bola odchádzala pred rokom. Nemám záujem ani stavať sa do pozície ublíženej obete. Rada by som vykreslila svoje vnímanie interného diania v dúfaní, že moja výpoveď môže pomôcť ku komplexnejšiemu pochopeniu situácie, v ktorej sa slovenská kultúra a jej pracovníctvo nachádzajú.
Za uplynulé mesiace som sa snažila obhájiť svoje zotrvanie v pracovnej pozícii pred inými aj sebou samou tým, že pokiaľ funkciu zastávam ja namiesto niekoho, koho si vyberú „oni“, mám nad chodom vecí aspoň čiastočnú kontrolu – môžem aspoň do istej miery ovplyvniť, čím a ako sa inštitúcia, resp. moja rodná krajina, bude prezentovať.
Až neskôr, dá sa povedať spätne, som si poskladala obrázok o tom, ako sa na pozadí mojej každodennej práce inštitúcia po malých krôčikoch menila, až do momentu, kedy som si uvedomila, že s jej smerovaním a hodnotami sa už viac nedokážem stotožniť, a preto nemám záujem naďalej svojou prácou akýmkoľvek spôsobom participovať na jej chode a validovať tak systém, ktorý ju ovládol, resp. ľudí, ktorí sa dostali do jej čela.
Kultúra stojí na tímovej, často neviditeľnej a mravčej práci jednotlivcov, ktorí zdieľajú presvedčenie o zmysluplnosti a celospoločenskom prínose spoločného výsledku. Prostredníctvom zážitkov, ktoré v kultúrnych inštitúciách vytvárame, je naším cieľom vzdelávať a scitlivovať, otvárať otázky, ktoré nemusia byť príjemné, ale je dôležité si ich klásť, vzbudzovať zvedavosť, podnecovať k diskusii a vo všeobecnosti motivovať k samostatnému, kritickému premýšľaniu. Je jasné, že sa naša práca stáva kameňom úrazu v situácii, kedy štát riadia ľudia, ktorí vedia, že sa pri moci môžu udržať jedine tak, že väčšinu populácie od premýšľania odradia či systematicky odnaučia. Ako sa kameňa úrazu zbaviť?
V štátnom aparáte, pod ktorý spadá v súčasnosti aj osem slovenských inštitútov, ktoré sú súčasťou diplomatického zastúpenia SR, sa momentálne ohýbajú či úplne rušia pravidlá. Kvalifikované sily, ktoré majú za sebou preukázateľné, dlhodobé výsledky, o svoje miesta zo dňa na deň prichádzajú, aby ich mohli bez vysvetlenia nahradiť prinajlepšom neadekvátne osoby, ktoré nedostatok vlastných kvalít kompenzujú bezpríkladnou aroganciou a mocenskými praktikami. Nikto navyše presne nevie, ako sa k štatútom dostali, keďže nedokážu preukázať relevantnú prax ani predostrieť stratégiu či víziu smerovania inštitúcie, ktorú majú riadiť.
Mohlo by sa zdať, že takto to stačí. A hoci výmena kľúčových exekutívnych hráčov inštitúciu čiastočne paralyzuje, jej chod a každodenná prevádzka od nich v skutočnosti nezávisia. Riešením by bolo spolu s vedením naraz eradikovať aj všetky články, ktoré sa rozhodnú nekolaborovať. Načo však zbytočne víriť vášne. Stačí trocha trpezlivosti a riešenie sa dostaví samo. Stačí vyčkať a nežiaduce články sa rozhodnú odísť z vlastnej vôle, vyčerpané, znechutené a odradené od toho vyvíjať snahu alebo klásť odpor, lebo v tom už viac nevidia zmysel.
Ako to vyzerá v praxi? V štátnej kultúrnej inštitúcii ste neustálym mediátorom medzi vyššími politickými inštanciami, umelectvom, ktoré poskytuje obsah, a publikom – návštevníctvom, ktoré inštitúciu vníma dlhodobo, ako značku, ako priestor, v ktorom sa nejako cíti a preto ho vyhľadáva alebo nevyhľadáva. Súčasná situácia testuje krehkosť tejto homeostázy.
Na najvyšších úrovniach prevláda pomerne priamočiary naratív – kultúra má byť hlavne pekná, nenáročná, povznášajúca. Veď dosť škaredého sa deje všade inde. Veci by mali byť veľké a mali by svietiť, ideálne blikať. Hlavne, preboha, nech nad nimi netreba premýšľať. Súvetia sa nikomu nechce čítať, používajme holé vety. Autor-umelec má talent od pánbožka a rozvíja si ho vo svojom voľnom čase, dobre mu tak. Spisovateľ nepotrebuje za pricestovanie do Prahy a vystúpenie na knižnom veľtrhu alebo v diskusii honorár, veď predáva knihy v Artfore a v Martinuse. Vizuálny umelec má byť rád, že niekde dostane priestor. A kurátor? Načo akože potrebujeme kurátora? Je treba naladiť klavír? Veď podľa mňa mu nič nie je, mne to znie dobre. Koľko ľudí na ten koncert príde? Oplatí sa to?
Pri práci s touto úrovňou mentálnej akrobacie pomerne rýchlo nastupuje diskomfort. Je nevyhnutné, že v styku s inými inštitúciami a povolanými odborníkmi (v tomto prípade krajine pôsobnosti – v zahraničí) sa chcete permanentne prepadnúť od hanby. Nad vodou vás však ešte drží presvedčenie, že vy sami stále môžete celkový obraz „vylepšiť“. Po nejakom čase žitia rozprávky Cisárove nové šaty ale pravdepodobne príde moment, kedy si uvedomíte, že už niet pred kým robiť obhajcu, keďže nikto fundovaný/s morálnou integritou už vo vašom okolí prirodzene nezostal. Vy ste nemuseli nikoho odstrániť – ľudia sa od vás odstránili sami. Veci sa dejú aj bez vás, ponúk na spoluprácu príde čoraz menej. Po určitej dobe vám už na takéto fungovanie nezostanú sily. Člověk musí bojovat proti tomu zlu, na které právě stačí – a ja už nestačím.
Konečná tragédia deštrukcie páchanej molochom spočíva v tom, že ľudia, ktorí svoju prácu vykonávali oduševnene a s úprimným záujmom, ju zanechávajú s vedomím, že im priestor nikto nezobral – naopak, oni sami sa rozhodli ho v dôsledku toho, že v ňom už nevidia svoje miesto, dobrovoľne odovzdať.
Ďakujem všetkým kolegom a kolegyniam, s ktorými som mala tú česť za uplynulé roky spolupracovať. Ďakujem všetkým, ktorí*é ešte stačia a zostávajú bojovať. Zároveň plne rozumiem tým, ktorých*é situácia vyčerpala natoľko, že sa rozhodli, že chcú byť prínosom inde.
Napokon by som chcela vysloviť povzbudivé konštatovanie. Za 2,5 roka, kedy bolo náplňou mojej práce sprostredkovávať slovenskú kultúru v Českej republike, som mala možnosť vytvoriť si pomerne komplexný obraz o širokosti súčasnej slovenskej kultúrnej produkcie naprieč žánrami a bez zveličovania si trúfnem povedať, že Slovensko má veľké množstvo šikovných ľudí, ktorí podávajú špičkové výkony.
Na jednej strane ma zarmucuje, že týmto ľuďom sa nedostáva adekvátnej podpory ani uznania na oficiálnej úrovni od orgánov určených na kultúrny rozvoj a prezentáciu. Zároveň si však dovolím tvrdiť, a to ma veľmi teší, že slovenská kultúra si poradí aj bez toho. O slovenských tvorcov a tvorkyne je totiž v zahraničí nepopierateľný záujem. Zatiaľ čo ich materská krajina im diletantsky vedome uberá priestor, české inštitúcie a nezávislé kultúrne platformy vytvárajú príležitosti pre slovenské umelectvo vo svojich dramaturgiách z vlastnej iniciatívy a s úctyhodným ohlasom.
A tak kultúra možno skutočne bude slovenská a žiadna iná – ibaže nie doma, ale za hranicami.
