Keď som rozmýšľala nad tým, či svoj mesačný rozpočet okrešem o ďalších 8,99 €, aby som si mohla na Amazon Prime pozrieť Off Campus, myslela som si, že presne viem, do čoho idem. Sexy hokejisti, americké vysokoškolské prostredie, romantika, sex, dráma – úprimne, čakala som pomerne predvídateľnú zbierku všetkých klišé, ktoré poznáme zo žánru romance.
No a povedzme si otvorene: obsadenie seriálu jeho popularite určite napomohlo. Môj instagramový a tiktokový feed sú dôkazom toho, že mileniálne ženy ešte stále dokážu kolektívne stratiť hlavu kvôli peknému fiktívnemu športovcovi. No už v prvých epizódach som si uvedomila, že Off Campus je viac ako len pastva pre oči. A podľa reakcií, ktoré vidím online, zjavne nie som sama. Je totiž zvláštne osviežujúce sledovať romantický seriál, v ktorom postavy nemusia byť toxické na to, aby si získali naše srdcia.
1. Muži, ktorí majú problémy - ale nerobia z nich problém všetkých okolo seba
Muži v Off Campus nie sú dokonalí. A práve preto sú skvelí.
Garrett, Logan či Dean rozhodne nie sú bezproblémoví princovia z rozprávky. Majú traumy, neistoty, komplikované rodinné vzťahy, problémy so sebavedomím a mnohé iné nedostatky. Dôležité ale je, ako s nimi narábajú. Off Campus nám ukazuje, že mužská trauma sa automaticky nerovná krutosti, manipulácii ani emocionálnej nedostupnosti. Jeho mužské postavy môžu byť zranené bez toho, aby preto zraňovali ľudí okolo seba. Až doteraz som si ani neuvedomila, ako veľmi sme si v romantických príbehoch zvykli na presný opak.
Celé generácie žien vyrastali na príbehoch, v ktorých bol emocionálne nedostupný muž spravidla ten najzaujímavejší. Čím väčšiu stenu okolo seba postavil, tým romantickejšie bolo, keď sa ju hlavnej hrdinke podarilo preraziť (pozn. Chuck Bass). Jeho žiarlivosť bola dôkazom, že mu na nej záleží, majetníckosť znamenala vášeň, neschopnosť komunikovať ho robila tajomným a jeho traumy boli problémom, ktorý mala vyriešiť tá správna žena.
V Off Campus som snáď prvýkrát na obrazovke sledovala mužov, ktorí majú svoje problémy, robia chyby a nie vždy vedia, čo so sebou... ale dokážu zdravo komunikovať, dokážu povedať, čo cítia, vedia byť zraniteľní a dokážu rešpektovať hranice ženy bez toho, aby tým prišli o svoju mužnosť alebo sexepíl. Off Campus neskĺzava do pasti robenia z mužov toxických bad boyov, aby medzi postavami vytvoril frikciu a chémiu. Nezamieňa emocionálnu nedostupnosť za mužnosť ani problematické správanie za vášeň. Ukazuje niečo, čo by vlastne vôbec nemalo pôsobiť tak občersvujúco: že dobrý chlap nemusí byť len nudnou vedľajšou postavou.
A práve preto je škoda, že Off Campus je tak výrazne pretláčaný ako seriál pre ženy. Pretože mužské postavy v ňom nie sú len mužmi, ktorých by ženy chceli vidieť na obrazovke - sú aj skvelým príkladom zdravej maskulinity, ktorú by na obrazovke potrebovali vidieť hlavne mladí muži. O to viac je to pravda v dobe, keď sa im na sociálnych sieťach ponúkajú pochybné a mylné návody na to, čo znamená byť „skutočným mužom“. Garrett a jeho spoluhráči nie sú menej mužní preto, že hovoria o svojich pocitoch, rešpektujú hranice alebo preto, že sa starajú jeden o druhého. Stále sú sebavedomí, súťaživí, fyzicky silní, sexuálni a občas úplne nezrelí. Seriál však nestavia ich mužnosť do protikladu k empatii a zraniteľnosti. Naopak, necháva tieto vlastnosti existovať súbežne.
Preto verím, že by Off Campus nemali pozerať len ženy, ktoré by takýchto mužov chceli stretnúť, ale aj muži, ktorí sa takýmito mužmi ešte len učia byť.
2. Stále som čakala, kedy sa niekto zachová hrozne. Nestalo sa.
Niekoľkokrát som sa pri sledovaní prichytila, že tuším, čo sa stane ďalej. Nie preto, že by tomu čokoľvek nasvedčovalo, ale preto, že som bola televíziou naučená očakávať určitý scenár. Justin dostane príležitosť privlastniť si Hanninu pesničku. Je jasné, že ju ukradne, nie? Neukradol. Kendall je krásna žena a bývalá známosť Garretta, ktorý si namiesto nej vybral Hannu. Takže bude zákerná mean girl, nie? Nebola.
Práve Kendall a celkové spracovanie puck bunnies ma bavili azda najviac (ako „puck bunnies“ sa - spravidla posmešne - označujú dievčatá, ktoré chodia na hokej hlavne kvôli hráčom). Popkultúra nás desaťročia učila, že dve ženy, ktoré majú záujem o toho istého muža, zákonite musia byť súperky. Pričom hlavná hrdinka bola tá „správna“ žena: inteligentná, autentická a výnimočná. Tá druhá bola príliš pekná, príliš sexuálna, príliš sebavedomá, príliš populárna – žena, ktorú sme mali kolektívne nenávidieť.
Práve na túto schému má Off Campus od začiatku našliapnuté. Hannah je muzikantka, ktorá do hokejového sveta vôbec nepatrí a na prvý Garrettov zápas prichádza prakticky ako outsiderka. Kendall a ostatné puck bunnies by si ju v inom seriáli premerali od hlavy po päty a dali jej pocítiť, že medzi ne nepatrí. No namiesto toho sú k nej milé; Kendall ju dokonca zavolá medzi ne a vysvetľuje jej, čo sa v zápase deje. A na celej situácii je možno najpovzbudivejšie práve to, ako vecne ju seriál podáva. Ženy jednoducho nemajú automatický dôvod byť na seba nepríjemné len preto, že sa pohybujú okolo rovnakých mužov.
Ešte viac sa mi páči, že seriál sa nesnaží jednu skupinu žien povýšiť tým, že poníži druhú. Hannah nie je „lepšia“ žena preto, že je muzikantka a neprišla na univerzitu loviť hokejistov, rovnako ako puck bunnies nie sú hlúpe či povrchné preto, že majú rady hokejistov a pozornosť, ktorej sa im od nich dostáva. Seriál necháva všetky tieto ženy existovať bez potreby rozhodnúť, ktorý spôsob ženskosti je ten správny. To je pritom v tomto žánri stále prekvapivo nezvyčajné. Príliš dlho sme sledovali príbehy postavené na jednoduchej rovnici: jedna žena môže byť sympatická len vtedy, ak je tá druhá neznesiteľná. Výnimočnosť hlavnej hrdinky sa budovala na povrchnosti ostatných žien a jej romantické víťazstvo bolo úplné až vtedy, keď jej súperka prišla nielen o muža, ale aj o našu úctu.
Ženy môžu mať záujem o toho istého muža, môžu byť krásne, sebavedomé aj sexuálne otvorené bez toho, aby ich scenár automaticky potrestal alebo z nich urobil antagonistky. No a predovšetkým nemusia ponižovať jedna druhú, aby sme vedeli, ktorej z nich máme fandiť. Pri viacerých scénach som až v kostiach cítila nadchádzajúci konflikt, pretože televízna dramaturgia posledných dvadsiatich rokov mi hovorila, že musí prísť. A ja som veľmi rada, že neprišiel.
3. Ťažké témy bez toho, aby sa z utrpenia stala atrakcia
Pod farebnou univerzitnou romantikou sa Off Campus dotýka tém, ktoré vôbec nie sú ľahké. Sexuálne násilie, trauma z detstva s násilným rodičom, strata rodiča, závislosť či finančné ťažkosti - za zdanlivo povrchným námetom o vysokoškolákoch sa skrývajú problémy, ktoré sú veľmi reálne a veľmi bolestivé.
Najsilnejšou z týchto tém je pre mňa sexuálne násilie a veľmi ma zaujalo jej spracovanie. Seriál ju nepoužíva iba ako dramaturgickú pomôcku, ktorá má príbehu dodať vážnosť. Takisto Hannu neredukuje na to, čo sa jej stalo. Je muzikantkou, kamarátkou, dcérou, študentkou aj zamilovanou mladou ženou naraz. Má ambície, humor, sexualitu aj vlastné chyby. Jej trauma je súčasťou jej príbehu, ale nestáva sa jej celou identitou, aj keď vidíme, ako veľmi dokáže takáto skúsenosť človeka poznačiť.
Doterajšia popkultúra má tendenciu využívať ženské utrpenie ako nástroj na posúvanie deja. Sexuálne násilie sa používa na vysvetlenie správania ženy alebo na poskytnutie príležitosti mužskému hrdinovi, aby ju zachránil. Niekedy je jednoducho využité na vytvorenie šokujúcej scény. Samotný človek sa za traumou pritom veľmi ľahko stratí.
Off Campus sa tomuto vyhýba hlavne v tom, akú úlohu v Hanninom príbehu zohráva Garrett. Nesnaží sa ju nijako „napraviť“. Stojí pri nej, rešpektuje jej hranice a necháva na nej, kedy a ako sa mu rozhodne o svojej skúsenosti povedať, aj sexuálne sa mu otvoriť. Aj keď je ich vzťah láskyplný, nie je prezentovaný ako zázračný liek na traumu. Pretože to žiadny vzťah nie je. Láska môže byť bezpečná a hojivá, ale nevymaže to, čo sa človeku stalo.
Podobnú citlivosť na nuansu vidíme aj pri príbehoch ostatných postáv. Aj keď si Garrett so sebou nesie následky vyrastania s násilným rodičom, Logan vedie vnútorný boj s hnevom na mamu, ktorá bojuje so závislosťou, a Hannah aj Logan poznajú realitu finančných problémov, seriál tieto skutočnosti nevyužíva na ospravedlnenie zlého správania ani ako dôvod na ľútosť. Využíva ich na dofarbenie. Garrett nie je iba obeťou svojho otca a Logan nie je iba nahnevaným a sklamaným synom. Ich skúsenosti ich ovplyvňujú, ale nedefinujú. Sú súčasťou ich životov rovnako, ako sú ich súčasťou priateľstvá, sex, hokej, hudba, láska či úplne obyčajné starosti s peniazmi. Off Campus dokáže hovoriť o ťažkých veciach bez toho, aby z utrpenia robil atrakciu a bez toho, aby ľudí, ktorí si ním prešli, zobrazoval ako plochý psychologický archetyp.
4. A áno, poďme sa porozprávať aj o tele
Toto je bod, o ktorom sa mi píše asi najťažšie, keďže ako väčšina mileniálnych žien som vyrastala v období, keď bolo ženské telo prakticky verejným projektom. Časopisy rozoberali, ktorá celebrita pribrala dve kilá, televízia považovala za úplne normálne robiť si vtipy zo ženských tiel a ideál krásy bol často taký miniatúrny, že sa mu väčšina skutočných žien nepodobala ani z diaľky.
Sama sa dnes snažím odnaučiť automaticky hodnotiť ženské telá, vrátane svojho vlastného. Práve preto nechcem z tela Elly Bright robiť ďalší predmet analýzy - a áno, uvedomujem si, že práve to v tejto časti robím. Ale možno je to nevyhnutné, aby som pomenovala to, čo mi na jej zobrazení prišlo tak svieže: vidieť v centre romantického seriálu mladú ženu s krásnym, zdravým telom, ktoré nepôsobí, ako by fungovalo na dávke kofeínu, nikotínu a jednej nektarinky týždenne. Beriem to ako daň za to, aby sme sa o tom vôbec mohli baviť.
O to dôležitejšie je to v ére Ozempicu, keď celebrity doslova miznú pred našimi očami, módne trendy sa tomu prispôsobujú a telo, ktoré sme ešte pred pár rokmi označovali jednoducho za normálne, môže zrazu opäť pôsobiť ako odchýlka od ideálu. Mení sa jazyk, menia sa prostriedky, ale ideál ženskej krásy sa opäť scvrkáva.
Práve v tomto kontexte pre mňa Ella Bright funguje. Nie preto, že by jej telo malo predstavovať nejaký nový „správny“ typ postavy – to by nás priviedlo opäť k jadru problému. Funguje preto, že seriál z jej tela nerobí tému. Všimla som si to najmä pri jednej veci: Ella Bright má výraznejšie poprsie. Seriál to vie, divák to vidí, no napriek tomu z neho nevznikla jej charakterová vlastnosť. Žiadne neustále zábery na dekolt, sexistické vtipy ani postavy komentujúce jej prsia. Žiadna potreba signalizovať divákovi, že žena s takýmto telom musí byť automaticky sexuálnym objektom. Je atraktívna a sexuálna vtedy, keď taká sama chce byť, nie preto, že kamera rozhodla, že nejaká časť jej tela si zaslúži osobitnú pozornosť. Jednoducho má telo.
Možno to znie ako absurdne nízko nastavená latka. Ženy, ktoré vyrastali na televízii nultých rokov, však veľmi dobre vedia, prečo to stále stojí za zmienku a to o to viac v čase, keď sa estetické ideály nášho detstva začínajú čoraz viac vracať do mainstreamu.
Stačilo tak málo
Podľa mňa je odpoveďou na otázku, prečo Off Campus tak silno zarezonoval práve medzi mileniálnymi ženami to, že sme jednoducho unavené. Unavené z mužských postáv, pri ktorých sa emocionálne týranie vydáva za chémiu. Z romantiky postavenej na tom, že žena musí muža zachrániť pred ním samým. Zo ženských postáv, ktoré sa nenávidia kvôli mužovi a z krásnych žien rozdelených na „wife material“ a tie ostatné. Z traumy, ktorá sa používa ako scenáristická dekorácia alebo nástroj na posunutie deja. Z tiel, ktoré televízia neustále potrebuje hodnotiť, komentovať a sexualizovať. Naša generácia pozná pravidlá tohto žánru natoľko, že automaticky čakáme, čo príde. A Off Campus prišiel a celé to obrátil hore nohami.
Pritom nerobí nič revolučné. Je to stále sexy univerzitná romanca o absurdne atraktívnych ľuďoch. A práve to je na tom to najlepšie. Ukazuje nám, že emocionálne zdravší príbeh neznamená vzdať sa fantázie, napätia ani guilty pleasure. Že atraktívny muž môže byť sexy aj bez toho, aby nás emocionálne zničil, a že romantika môže byť napínavá aj vtedy, keď sa k sebe ľudia správajú ľudsky.
Latka možno nikdy nebola nastavená obzvlášť vysoko.
Ale Off Campus ju konečne prestal podliezať.
Viac takýchto seriálov, prosím.
A áno, už sa neviem dočkať druhej série.
