Od vypuknutia kauzy bývalého poslanca Dominka Drdula vnímam množstvo článkov a komentárov, ktoré sa k tejto problematike vyjadrili. A úprimne, zatiaľ som nenarazila na jediný, ktorý by podľa mňa pomenoval podstatu problému. Zdá sa, že verejná diskusia uviazla v akomsi limbe politickej korektnosti, kde sa bojíme pomenovať fakty.
Na jednej strane sú články, ktoré Drdulov hendikep radšej vôbec nespomenú. Akoby sa autori báli, že už samotné konštatovanie skutočnosti, že Drdul je človek so zdravotným postihnutím bude pôsobiť ako útok na už aj tak znevýhodneného človeka. Na druhej strane sú hlasy, podľa ktorých by práve jeho zdravotné postihnutie malo byť hlavným rámcom celej kauzy. Vraj by sme pri hodnotení jeho konania mali prihliadať na to, že ide o hendikepovaného človeka.
Oba prístupy sú, podľa mňa, nesprávne a nezachytávajú pointu veci.
Dominik Drdul je človek so zdravotným postihnutím. To je objektívny fakt. Nie je na ňom nič urážlivé ani znevažujúce. Rovnako objektívnym faktom je, že podľa medializovaných informácií komunikoval s dievčatami, o ktorých sa domnieval, že majú 13 a 14 rokov, a údajne im posielal aj svoje nahé fotografie. Tieto dve skutočnosti sa navzájom nevylučujú, ani jedna nezľahčuje druhú a pomenovanie jednej nijako tú druhú neznevažuje.
Problém nastáva až vo chvíli, keď sa zdravotné postihnutie začne používať ako argument, ktorý má meniť spôsob, akým sa pozeráme na samotné konanie. Práve tam sa podľa mňa začína oveľa dôležitejšia spoločenská debata. Debata o moci.
Nikto nespochybňuje, že ľudia so zdravotným postihnutím sú menšinou, ktorá čelí bariéram, predsudkom a diskriminácii. O to viac by sme si mali dávať pozor, aby sme ich neposudzovali podľa stereotypov. Rovnako nebezpečné je však vytvárať opačný stereotyp – že príslušnosť k menšine človeka robí menej schopným zneužiť moc.
Táto kauza je zaujímavá práve preto, že narúša našu predstavu o tom, ako by mal vyzerať páchateľ. Ukazuje nám, že muž môže byť zároveň objektom diskriminácie v jednej oblasti svojho života a subjektom dominancie v inej. Môže patriť medzi znevýhodnených a napriek tomu využívať svoje postavenie voči niekomu ešte zraniteľnejšiemu.
Presne preto feministky a feministi už desaťročia hovoria o patriarcháte ako o systéme moci, nie ako o zozname individuálnych vlastností mužov. Nie každý muž má rovnaké množstvo moci. Rod však zostáva jednou z najsilnejších spoločenských osí, podľa ktorých sa moc rozdeľuje. Muž môže byť chudobný, zdravotne znevýhodnený alebo čeliť diskriminácii z iného dôvodu. To však nevylučuje, že vo vzťahu k žene alebo dieťaťu môže stále disponovať mocou, ktorú zneužije.
Možno preto nás takéto prípady vždy znova zaskočia. Hľadáme vysvetlenia v osobných okolnostiach konkrétneho páchateľa, namiesto toho, aby sme sa pýtali, prečo sa pri sexuálnom násilí opakuje stále ten istý vzorec. Nie, nie sú všetci muži predátori. Ale rodové mocenské vzťahy stále výrazne určujú, kto býva častejšie obeťou a kto páchateľom – a to omnoho viac než iné faktory.
