Pride má pomerne zrozumiteľný zmysel: má zviditeľniť ľudí, ktorí boli po celé generácie nútení svoju identitu skrývať. Má byť aj verejnou požiadavkou, aby všetci queer ľudia mohli žiť dôstojne, bezpečne a s rovnakými právami ako ostatní; nie ako druhotriedni občania. Práve preto ma už dlhšie fascinuje jeden obraz, ktorý sa na západných Pride pochodoch stal takmer samozrejmosťou: palestínska vlajka vedľa tej dúhovej. Zakaždým, keď toto na Pride vidím, napadne mi tá istá otázka: Čo tam, preboha, robí?
Z hľadiska práv queer ľudí je toto spojenie prinajmenšom bizarné. V Gaze stále existuje trestnoprávne ustanovenie kriminalizujúce homosexuálne vzťahy. Na Západnom brehu queer Palestínčania čelia spoločenskej stigmatizácii, diskriminácii a násiliu a aktivity palestínskych LGBTQ+ organizácií sú dlhodobo potláčané Palestínskou autoritou.
Odstrašujúcim príkladom života queer ľudí v Palestíne je prípad Ahmada Abu Marhia, 25-ročného gay muža z Hebronu, ktorý určitý čas žil v Izraeli a žiadal tam o azyl. V roku 2022 bol z Izraela unesený a odvlečený naspäť na Západný breh, kde ho popravili odťatím hlavy.
A možno najvýrečnejší je tento jednoduchý kontrast: 22. augusta môže Pride prejsť ulicami Košíc. 12. júna sa konal v Tel Avive. Skúste však rovnaký pochod za LGBTQ+ práva zorganizovať v Gaze alebo Ramalláhu. Už samotná predstava veľa napovedá o paradoxe, ku ktorému sme sa dopracovali.
Napriek tomu na západných Pride pochodoch pochodujú ľudia pod heslami Queers for Palestine. Je veľmi lákavé skončiť pri vtipe o sliepkach podporujúcich KFC. Lenže mňa oveľa viac zaujíma, ako sme sa dostali do bodu, že niekomu toto spojenie vôbec pripadá logické.
Nová červená vlajka
Odpoveď podľa mňa nenájdeme v Palestíne. Nájdeme ju v dejinách západnej ľavice. Červená vlajka bola od 19. storočia symbolom revolučnej ľavice, neskôr socializmu, anarchizmu a komunizmu. Nebola vlajkou jedného národa, ale medzinárodným politickým symbolom - vizuálnym vyjadrením odporu proti existujúcemu spoločenskému a ekonomickému poriadku. Dnes túto funkciu čoraz častejšie preberá vlajka palestínska. Preto ju nevidíme iba na demonštráciách týkajúcich sa Palestíny, ale aj na klimatických protestoch, univerzitných protestoch, kultúrnych demonštráciách a aj na Pride.
Palestína sa pre časť západnej radikálnej ľavice stala univerzálnym symbolom boja proti systému. Tento ideologický rámec redukuje komplikovaný svet na pohodlnú čierno-bielu schému: my a oni, utláčaní a utláčatelia, dobrí a zlí. Keď je raz niekto zaradený medzi utláčaných, jeho vlastné postoje, hodnoty či útlak, ktorého sa môže dopúšťať voči iným, akoby prestali byť relevantné. A práve preto môže palestínska vlajka skončiť prakticky kdekoľvek. Moderný intersectionálny aktivizmus totiž dokáže spojiť takmer všetko.
Klimatická zmena? Kapitalizmus! Rasizmus? Kolonializmus! Postavenie žien? Patriarchát! LGBTQ+ práva? Heteronormatívny patriarchát! Izraelsko-palestínsky konflikt? Kolonializmus a imperializmus! Keď všetky spoločenské problémy vysvetlíme ako prejavy jedného systému mocenských hierarchií, vznikne zdanlivo elegantný záver: všetky tieto témy sú len rôznymi frontami toho istého mocenského boja.
Lenže práve tu sa podľa mňa z progresívnej politiky stáva karikatúra samej seba, pretože queer človek na Slovensku a palestínsky civilista nie sú dve položky na jednej univerzálnej stupnici útlaku. Palestínčan môže byť gay, môže byť homofób, môže byť socialista, islamista, kresťan, sekulárny liberál alebo konzervatívec. Rovnako tak queer človek môže byť ľavicový, pravicový, sionista, kapitalista alebo socialista. Ľudia nie sú politické kategórie. A predovšetkým: utrpenie jednej skupiny nerobí jej politický projekt automaticky kompatibilným s emancipáciou druhej.
Práve túto elementárnu skutočnosť politika založená na delení sveta na „utláčateľov“ a „utláčaných“ veľmi často nedokáže uchopiť. Výsledkom je bizarný obraz queer aktivistu zo Západu mávajúceho symbolom politického hnutia, ktoré by jeho vlastné práva rozhodne nepovažovalo za súčasť spoločného emancipačného projektu. To nie je intersectionalita, ale ideologická slepota.
Ako sa z Palestíny stal globálny ľavicový symbol
Aj keď to tak možno vyzerá, tento príbeh sa nezačal na Instagrame po masakri 7. októbra, ale zrodil sa oveľa skôr, keď sa po vzniku Izraela stal Blízky východ jedným z bojísk studenej vojny. Sovietsky zväz, ktorý pôvodne podporil vznik židovského štátu, postupne utilitaristicky obrátil svoju zahraničnú politiku smerom k arabským štátom a podporoval vznik palestínskeho národného hnutia. S tým prišiel aj politický jazyk, ktorého ozveny počujeme dodnes. Sionizmus prestal byť interpretovaný predovšetkým ako židovské národné hnutie a začal byť zasadzovaný do marxisticko-leninského rámca imperializmu, kolonializmu a západnej nadvlády (áno, to je od !!!Rusov!!!).
Izrael sa stal predstaviteľom Západu, Palestína predstaviteľom kolonizovaných národov a zložitý konflikt dvoch národných hnutí sa zrazu dal preložiť do oveľa jednoduchšej politickej rovnice: utláčateľ verzus utláčaný.
Práve tu však táto pohodlná schéma začína narážať na vlastné limity. Ak chceme izraelsko-palestínsky konflikt vysvetľovať jazykom kolonizátora a kolonizovaného, musíme najskôr odignorovať prevažnú časť histórie regiónu. Židia totiž nie sú cudzím európskym národom bez historickej väzby na túto oblasť. Židovská prítomnosť a štátnosť v oblasti predchádzajú arabskému dobytiu Levantu v 7. storočí o mnoho storočí a židovské komunity v oblasti pretrvali aj po strate politickej suverenity. Sionizmus je preto úplným opakom toho, ako ho rámcovala sovietska propaganda a neskôr postkoloniálna ľavica: sionizmus je národno-emancipačné hnutie pôvodného národa, ktorému sa po stáročiach exilu, prenasledovania a cudzej nadvlády podarilo obnoviť sebaurčenie vo svojej historickej domovine.
Je absurdné vziať tisíce rokov komplikovaných dejín a natláčať ich do importovanej čierno-bielej šablóny: jeden je kolonizátor, druhý kolonizovaný; jeden utláčateľ, druhý obeť. O to viac, keď arabská prítomnosť v Levante je výsledkom stáročí arabských výbojov, migrácie a kultúrnej i jazykovej arabizácie regiónu. História Blízkeho východu jednoducho neposkytuje čisté obsadenie rolí, ktoré od nej dnešný aktivistický rámec požaduje.
Táto interpretácia však prežila komunizmus aj Sovietsky zväz a dnes dokonale zapadá do postkoloniálneho aktivistického rámca, ktorý používa tú istú dichotómiu: privilegovaný verzus marginalizovaný, silný verzus slabý, utláčateľ verzus utláčaný. Preto palestínska vlajka funguje aj tisíce kilometrov od Gazy. Nie ako neutrálne konštatovanie, že palestínski civilisti majú ľudské práva, ale ako politický symbol širšieho ideologického projektu.
A preto patrí aj na Pride?
A tu sa vraciame do Košíc. Ak Pride prestaneme chápať ako hnutie za konkrétne práva konkrétnej skupiny ľudí a urobíme z neho iba jednu vetvu širšieho ideologického boja, oslabujeme jeho pôvodnú myšlienku. Ak má byť každý boj automaticky bojom za všetko, napokon sa stráca odpoveď na otázku, za čo vlastne pochodujeme.
Spájaním LGBTQ+ práv s témami, ktoré s nimi priamo nesúvisia, navyše zbytočne odstrkujeme ľudí, ktorí by samotnú tému rovnosti queer ľudí radi podporili, no nemusia zdieľať celý politický balík, ktorý sa k nej postupne pribaľuje. Čo je však ešte dôležitejšie: odstrkujeme aj časť samotnej queer komunity. Čo queer Židia? Čo queer sionisti? A čo tí, ktorí jednoducho nemajú na izraelsko-palestínsky konflikt dostatočne vyhranený názor? Prečo by mala byť ich príslušnosť k vlastnému emancipačnému hnutiu podmieňovaná postojom ku konfliktu tisíce kilometrov od Košíc?
Práve Pride by mal byť priestorom, ktorý queer ľudí spája napriek tomu, že sa môžu rozchádzať v stovkách iných politických otázok. Nie je fér brať im tento spoločný priestor tým, že k ich boju za vlastné práva pripojíme ideologické podmienky, pod ktoré sa nikdy nepodpísali.
Možno by teda 22. augusta stálo za to nechať geopolitické revolúcie doma. Pride nepotrebuje palestínsku vlajku a queer ľudia už vôbec nepotrebujú, aby niekto ich boj za rovnosť zneužíval ako ďalší článok ideologickej reťaze, ktorá je mnohým z nich cudzia.
Nech je teda aspoň košický Pride konečne o tom, o čom Pride byť má.
