Včera som bola prvýkrát na putovnej diskusii Denníka N s názvom Ako zachrániť demokraciu. Mala som od toho nejaké očakávania – ani neviem aké – ale nejaké boli. A aj keď som vchádzala do sály bez konkrétnych očakávaní, odchádzala som z nej sklamaná.
Nie som pravidelnou čitateľkou Denníka N. Kedysi som sa s jeho obsahom stotožňovala omnoho viac, v posledných rokoch sa od neho čoraz častejšie názorovo vzďaľujem. Napriek tomu sa považujem za liberálne a progresívne zmýšľajúceho človeka – teda za niekoho, kto by mal byť takmer modelovým návštevníkom takéhoto podujatia. Navyše, aj keď nie som ich denným čitateľom, na sociálnych sieťach na mňa pravidelne vybiehajú články a ich krátke synopsy – takže viem, cca, o čom sa píše. Včera som však cítila ako outsider.
Namiesto obohacujúcej akcie, kde by som stretla ľudí s rovnakým svetonázorom a dozvedela sa, čo robiť inak a lepšie pre Slovensko, som mala pocit, že som sa ocitla na jeho roaste. Už samotný názov eventu je za mňa zavádzajúci – Leško, Hudák, Kostolný a Šimečka sa na tomto podujatí s menšími obmenami stretávajú už vyše 3 roky. Poznajú svoj humor, štýl aj názory. O čom ešte môžu po desiatkach spoločných vystúpení skutočne diskutovať štyria ľudia, ktorí sa v základnom pohľade na slovenskú politiku z veľkej časti zhodujú? Práve putovný charakter podujatia pritom ponúka obrovskú príležitosť. Mohlo by byť miestom stretu s lokálnym publikom, priestorom na otázky ľudí, ktorí slovenskú politiku nevnímajú rovnako ako Denník N, alebo dokonca miestom konfrontácie s ľuďmi stojacimi mimo jeho prirodzenej čitateľskej bubliny. Bez toho však podľa mňa nejde ani tak o diskusiu, ako skôr o putovnú politickú talkshow. Priateľský rozhovor názorovo blízkych ľudí, ktorí poznajú svoje postoje, humor aj publikum. kde nikto nekladie nepríjemné otázky a nevyžaduje pádnu argumentáciu, pretože „všetci predsa vieme, že toto je ten správny názor".
A práve tu sa podľa mňa začína problém, ktorý ďaleko presahuje jednu diskusiu Denníka N. Na Slovensku, ktoré je dnes bezprecedentne politicky rozdelené, sa bez schopnosti hovoriť aj s ľuďmi mimo vlastného politického tábora dôveru v demokraciu v žiadnom prípade nepodarí znovu obnoviť. Ako oslovíme toho, kto volí koalíciu? Ako presvedčíme toho, kto voliť nechodí? Ako dostaneme mladých ľudí k lokálnej politike? Ako môžeme hovoriť s niekým, kto považuje Denník N za symbol všetkého, čo je na „liberálnych elitách“ zlé? Toto sú otázky, na ktoré som čakala počas diskusie odpovede. Namiesto nich som však dostala 90 minút bahnenia sa v morálnej nadradenosti. Tak nikdy nenájdeme prieniky a témy, pri ktorých sa vieme spojiť a naozaj niečo pre Slovensko urobiť.
Podujatie ma zaujalo svojím názvom práve preto, že chcem niečo pre túto krajinu urobiť. Napriek dobrému úmyslu a otvorenej mysli som sa ale na diskusii aj ako progresívne zmýšľajúci človek cítila ako outsider. A v tom som si skúsila predstaviť napríklad takého voliča Republiky, ktorý by si nevšimol organizátora, omylom si kúpil lístok a ocitol sa medzi nami. Zmenil by po deväťdesiatich minútach na niečo názor? Obávam sa, že nie. Skôr by odchádzal s potvrdením toho, čomu veril už pri príchode: že existuje akási liberálna elita, ktorá ním a ľuďmi ako on pohŕda. To samozrejme neznamená, že obhajujem politické presvedčenie voličov Republiky. Je z toho však jasné, že ak chceme človeka presvedčiť, zosmiešňovanie sveta, z ktorého prichádza, pravdepodobne nebude veľmi úspešná stratégia. A toto je presný opak prostredia, aké by mala takáto akcia pod záštitou liberálneho denníka vytvárať.
Priznám sa, že slovenskú politiku nesledujem s takou intenzitou ako väčšina čitateľstva Denníka N. Je tomu tak z viacerých dôvodov – dlhé roky som na Slovensku nežila, ľahšie sa mi dodnes čítajú zahraničné médiá a slovenské politické ma, pravdupovediac, dosť dáva tzv.dolu. Navyše, v ére, kedy nič nie je zadarmo (napriek tomu, že rast platov na Slovensku tomu nezodpovedá), si človek rozmyslí, aké predplatné si zaplatí. A tak si neplatím žiadne slovenské. Možno som preto bola celkom užitočným testovacím publikom. Počas diskusie som si totiž uvedomila, ako ľahko si politicko-mediálne prostredie vytvorí vlastný jazyk. Rovnaké kauzy, rovnaké mená, rovnaké bonmoty, rovnaké vtipy a rovnaké odkazy, pri ktorých sa miestnosť zasmeje ešte predtým, než treba čokoľvek vysvetliť. Pre človeka zvnútra to vytvára pocit spolupatričnosti. Rozumieme si. Vieme, kto sú tí dobrí a kto tí zlí. Poznáme pointu. Pre človeka zvonka však ten istý mechanizmus vytvára bariéru. A to je podľa mňa jedna z najväčších slabín súčasného liberálneho prostredia. Nie existencia liberálnej politickej identity, ale to, že jej súčasťou sa, zdá sa, stal pocit intelektuálnej alebo morálnej prevahy nad tými druhými.
Do-očí-bijúce to bolo hlavne pri diskusii o nomináciách do dozornej rady spoločnosti Energetika Slovensko, najväčšieho dodávateľa elektriny na Slovensku s tržbami 1,4 miliardy eur, v ktorej má štát majetkový podiel. Pointou je, že dozorná rada nie je bezvýznamný post. Kto v nej sedí, reálne rozhoduje o tom, ako je kontrolovaný štátny podiel v strategickej energetickej firme. Aj keď považujem otázky okolo podobných nominácií za závažné a sama mám vážne pochybnosti o vhodnosti týchto nominantov, ponižovanie ľudí nie je správna cesta. A hlavne odvádza pozornosť od podstaty problému. Problém ako taký nie je v nižšom vzdelaní alebo v tom, že nepochádzajú z Bratislavy, ale tom, že ani jeden z nominovaných nemá zjavnú kvalifikáciu pre energetiku či riadenie miliardového podniku. Pri Martonovej, ktorej manžel je policajný vyšetrovateľ odmietajúci trestné oznámenie v prípade ministra vnútra, ministerstvo odmietlo zverejniť jej životopis a ona sama žiadnu konkrétnu odbornosť neuvádza. Breznen na otázku, ako sa tam dostal, odpovedal len, že si poslal životopis. Namiesto toho, aby sa o veci reálne diskutovalo si diskutéri radšej zgustli na tom, že pán je „jednoduchší" a že pani je „len kozmetička.
A práve tu sa vraciam k tomu, čo považujem za najväčšie zlyhanie. To, čo, bohužiaľ, Róbert Fico pochopil hneď na začiatku – a stránku z jeho knihy si potom zobrali aj fašisti – je, že ľudia chcú mať pocit, že niekam patria, že ich niekto vidí a že ich problémy niekto považuje za dôležité. Tieto potreby vedia populisti veľmi efektívne využívať. Včerajšia diskusia mi definitívne ukázala, že progresívne elity si nie sú ani len vedomé toho, že tieto potreby sú to, čo rozhoduje v hlasovacích miestnostiach. Ak chceme zachrániť slovenskú demokraciu, potrebujeme predovšetkým naplniť tieto potreby a nenechať sa definovať len tým, proti komu stojíme.
Počas hodiny a pol diskusie som mala opakovane pocit, že som sa ocitla na natáčaní relácie Sedem s. r. o. Aby sme si rozumeli – túto reláciu som milovala a vždy mi bola schopná dať prehľad aj nadhľad. A keby sa podujatie volalo Politický kabaret Denníka N, nemala by som s tým najmenší problém. Volá sa však Ako zachrániť demokraciu. A od takého názvu očakávam trochu viac než diagnostiku toho, čo všetko je na Slovensku zle, sprevádzanú súťažou o najlepší vtip večera (samozrejme, pre Tomáša Hudáka táto kritika neplatí – to je jeho práca aj rola v tomto paneli). Podujatie sa podľa mňa zvrhlo na roast Slovenska. Nie že by si ho Slovensko nezaslúžilo, ale mám pocit, že podujatie s takýmto potenciálom by sa malo zmôcť na viac ako len na otrepané hlášky o klamárovi Ficovi a zlodejoch vo vláde.
A hlavne malo byť o budúcnosti. Okrem pár slov Mariána Leška o tom, že nadchádzajúce voľby budú tie, ktoré rozhodnú o osude Slovenska – a aj to bez uchopiteľných rád, ako napríklad motivovať priateľov a rodinu, aby volili, alebo ako zmobilizovať mladých ľudí či lokálne komunity – som o nej nepočula nič. Hovorí sa síce, že treba žiť v prítomnosti, ale v politike sa hrá podľa trochu iných pravidiel. Musíme mať plán na krátky, stredný aj dlhý horizont, ak chceme udržateľne ako krajina napredovať. Ja som ale mala pocit, že panel diskutérov aj obecenstvo si spokojne žijú v prítomnom okamihu, kde je všetko na Slovensku zle, ale oni sa na to aspoň môžu pozerať z výšky svojej morálnej nadradenosti.
A možno už časť demokratického a liberálneho prostredia jednoducho rezignovala. Možno po rokoch Ficových vlád, káuz, protestov, volieb, ďalších káuz a ďalších volieb už nikto na pódiu úprimne neverí, že na podobnej diskusii niekoho o niečom presvedčí. Možno už nemajú potrebu vysvetľovať do detailov, prečo je problematické konkrétne rozhodnutie vlády, pretože pred sebou vidia publikum, ktoré to vie. A možno humor nie je prejavom nadradenosti, ale spôsobom, ako celé dianie na Slovensku ešte vôbec psychicky znášať. Ak je to tak, ľudsky tomu rozumiem. Politicky je to však možno ešte väčší problém. Pretože ak ľudia, ktorí roky upozorňujú na oslabovanie demokratických inštitúcií, prestali veriť, že sa oplatí niekoho presviedčať a zostáva už iba publikum, ktoré je presvedčené dávno, potom sa z politickej diskusie stáva spoločná terapia: prídeme medzi svojich, zanadávame si, zasmejeme sa na najnovších absurditách a na chvíľu získame pocit, že v tom aspoň nie sme sami. Aj to má svoju hodnotu - len to nie je záchrana demokracie. Ak demokratická časť spoločnosti rezignuje na presviedčanie ľudí mimo vlastnej bubliny a zostane jej už iba schopnosť presne pomenovať, čo je zle, a potom sa na tom medzi sebou zasmiať, našim najväčším problémom nebude elitárstvo, ale to, že prenecháme voľnú cestu populistom, ktorí na boj o politickú priazeň rozhodne neplánujú rezignovať.
Odchádzala som teda s pocitom premárnenej príležitosti. Nie preto, že by kritika súčasnej vlády nebola legitímna a ani, že by sme sa nemali smiať. A už vôbec nie preto, že by ľudia na pódiu nemali právo na svoje politické postoje. No od ľudí, ktorí sa hlásia k liberálnej demokracii, očakávam viac. A ak chceme aj od Slovenska viac, musíme mať vyššie nároky aj na vlastný politický a intelektuálny tábor. Musíme vedieť kritizovať nielen Ficovu politiku, ale aj vlastnú neschopnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí ju podporujú. Musíme vedieť pomenovať nielen to, kto demokraciu oslabuje, ale aj to, ako ju chceme posilniť. Demokraciu nezachránime tým, že budeme stále lepší v pomenúvaní všetkého, čo je na Slovensku zle. A už vôbec nie tým, že sa budeme navzájom uisťovať, že my sme tí, ktorí to celé chápu. Nestačí nebyť Fico. Ak sa podujatie volá Ako zachrániť demokraciu, chcela by som z neho odísť aspoň s matnou predstavou o tom ako.
