Mojou obľúbenou podobou lásky je tá súrodenecká. Ktorá zo sestier nepozná tie nežné úsmevy z detskej perinky, nezmyselné hádky o hračky, žiarlivosť v puberte alebo sprisahanecké priateľstvo, kedy sa navzájom pokúšame ospravedlniť rodičom svoje príchody po večierke, klameme do telefónu, že tá druhá sa práve sprchuje a vyprosujeme dovolenia a odpustenia s vedomím, že Ona pre nás raz urobí to isté?
Moja staršia sestra nie je výnimkou. Vždy o niečo krajšia, lepšia, skúsenejšia a múdrejšia. Idylická ikona všetkého a zároveň ničoho. Koľkokrát mi hlavou letela myšlienka, prečo ja nie som viac ako ona? Inokedy, hlavne po absurdných ale ničím nenahraditeľných hádkach, myšlienka: čo som komu urobila, že práve ja mám tú najhoršiu sestru na svete? Ale nech boli naše svety akokoľvek vzdialené alebo naša hádka kvôli požičanej zapotenej košeli akokoľvek dlhá neexistuje chvíľa, ktorú by som milovala viac ako rozhovory s mojou spriaznenou dušou dlho do noci a nasledovné zaspávanie s úsmevom na tvári, ktorý dokáže vyčariť jedine Ona.
Nikdy som nerozumela, prečo ľudia s takou ľútosťou prehlasujú, že rodinu si nevyberieš. Možno som sa len narodila pod znamením šťastnej hviezdy, alebo na tom priateľstve zapísanom v génoch skutočne niečo je. Ak by som dnes dostala šancu vybrať si sestru podľa svojich predstáv, vybrala by som si Ju. Nenávidený vzor a milovanú ikonu, ktorá spôsobuje rovnako časté pocity menejcennosti ako záchvaty smiechu. Jednoducho nenahraditeľnú, jednoducho jedinečnú a jednoducho moju.
